Život medzi bielymi stenami

Prechádzka

Ráno som sa bála ísť aj na raňajky, čo ak ho tam znova uvidím? Ešte ma zabije alebo čo. Nepotrebujem sa s ním vôbec baviť. Zaujímavé ale bolo, že som nepočula žiadne hlasy už zase celkom dlhý čas. Bolo to zvláštne.. akoby sa strácali. 

Prišla som do jedálne no Šimon tam našťastie nebol. Rýchlo som jedla, aby som stadial mohla čo najrýchlejšie odísť. V tom ma ale prekvapil dievčenský hlas za chrbtom. 

"Ahoj, môžem si sadnúť?" pozrela som na ňu, bolo to dievča ktoré vtedy sedelo so Šimonom, keď som ho videla prvýkrát. 

"Jasne." povedala som a tvárila sa, že sa nič nedeje, no srdce mi bilo ako o život. Mala som z nej aj zo Šimona strach. 

"Si tu nová?" opýtala sa. 

"Neviem, už som tu dlhšie.." odvetila som s pohľadom do taniera.  

"A ako sa voláš?" opýtala sa znova. 

"Sofia." všetci sa ma pýtajú len ako sa volám..

"Ja som Barbora. Nechceš sa ísť poobede so mnou prejsť von? Budú vychádzky na dvor." usmiala sa. Neverila som jej. Všetci sú tu psychopati. Jediný normálny je asi Robko. 

"Hm.. môžme." chcela som zistiť čo má za lubom. Možno ju poslal ten šialenec Šimon. 

"Dobre, tak o tretej, zatial sa maj." odišla. Fakt nenápadné. 

Dopoludnia som mala terapiu s doktorom Lazarom a neskôr ma prišla navštíviť mama so sestrou. Zase sa ma len pýtali otázky, ale ja som už mala svoj život. Možno som sa už domov ani nechcela vrátiť. Zmenila som sa. Nie som už taká vystrašená, nebojím sa výjsť von, komunikujem s cudzími ľuďmi. Cítim, že som silnejšia.. Psychiatria mi možno aj pomohla. Keď si predstavím, že sa mám vrátiť naspäť do mojej izby, tak ma striasa pocit úzkosti. Neviem, či by som tam dokázala žiť. 

Doniesli mi nejaké zákusky, celkom som sa potešila, ale jedlo pre mňa stále nebolo podstatné. Keď odišli išla som rovno do izby, chcela som si čítať no v tom si spomenula že som sa dohodla s Barborou, že pôjdeme von. Neviem síce načo, ale zistím to rada. 

Obliekla som sa išla. Videla som ju pri dverách ako sa o ne opierala a vedľa nej postával Šimon. Nechcela som sa s ním stretnúť. 

"Ahoj." zamávala mi. Prišla som k nim.

"Ahoj.." odpovedala som jej ale Šimona som ignorovala. 

"Ideme?" spýtala sa a znova sa usmiala. 

"Hej, ale bez tohto tu nie?" pozrela som sa naňho. 

"Jasné, ty choď prečo Šimone.. teba tu nechceme." povedala mu. On sa len zasmial a odišiel. 

"Čo spolu máte?" nedalo mi to a opýtala som sa jej. 

"V podstate sme len kamaráti. Teda, boli sme kamaráti von, ja som sa presťahovala, ale predsa sa naše cesty nakoniec spojili tu. Dosť divné, však?" kráčali sme k takému stromu na záhrade. 

"Takže sa poznáte už dlho? Čo je on vlastne zač?"pozrela som na ňu. Mala celkom príčetný výraz.

"Hej ..od detstva. On je fajn, len ho treba pochopiť, vieš. A ty sa mu páčiš." sadli sme si pod ten strom. Ja som zostala dosť mimo z toho, že sa mu páčim.

"Fakt? Prečo vlastne? A čo je vlastne tebe? Prečo si tu?" zasypala som ju otázkami. Ale strašne ma to zaujímalo. 

"Ja neviem.. však si pekná. Ja som tu lebo mám ťažké depresie. Polroka som prežila v posteli a nedokázala som nič. Bolo to strašné, teraz sa síce smejem ale stále to nie je nič moc. Chodím na psychiatriu často, ale nie nadlho, len pokiaľ sa to zlepší." povedala a pozrela do zeme. Bolo vidieť, že je nešťastná. Mala svoj príbeh a jej oči síce mali dušu, ale temnú. Veľmi tmavú a boľavú. Nechcem ani vedieť, čo všetko si musela prežiť. Isto je silnejšia ako ja, ja by som sa v tej posteli utápala ešte do teraz byť na jej mieste. 

"Tak, snáď to bude dobré." usmiala som sa a pohladkala ju po ramene. Ona sa len pozrela a oprela si hlavu o moje plece. 

"Vieš, život vie byť pekne ťažký, buď rada, že máš len tie hlasy. Šimon mi povedal, čo ti je. Ale on isto tisíc vecí ešte prikrášlil aby bol zase zaujímavý, tak mi to môžeš povedať ty sama." sedeli sme tam a mne sa chcelo plakať. Bola taká úprimná.  Rozprávala som jej o mojich hlasoch a o všetkom čo som prežila. Ona len počúvala, nič nehovorila. 

Zdiaľky som videla ako na nás pozerá Šimon a smeje sa. Nechápala som, čo sa smeje. Ale je to šialenec, tak čo už.