Život medzi bielymi stenami

Neúspešný výlet von

Prišli sme do nákupného centra. Všade bolo obrovské množstvo ľudí, asi som sem fakt nemala chodiť. Sestra ma držala za ruku, ale nepomáhalo to. Prišli sme do obchodu, Lucka si niečo vyberala, ja som však len stála chrbtom pri stene  a obzerala sa vôkol seba. Prišla za mnou predavačka. 

"Poradím niečo?" spýtala sa milo. Bola usmiata ale za tou tvárou bolo znechutenie. 

"Nie." odpovedala som a otočila sa nabok. Chcela som ísť za sestrou ale nevidela som ju už. Vyšla som teda z obchodu a sadla si na lavičku, ktorá bola oproti. Strašne som sa bála, isto sa na mňa všetci pozerajú a smejú sa.. vnútorne. Začala som plakať a moje dlane boli úplne spotené. Po lícach mi tiekli slzy ale nikto si nič nevšimol. Ľudia len prechádzali okolo, možno majú tiež všetci svoje svety. A sú do nich ponorení, majú svoje vlastné hodnoty a myslia si, akí sú úžasní. A možno aj sú. 

"Prečo plačeš?" zohol sa ku mne nejaký chlapec. Zľakla som sa. 

"Čo? Čo chceš?" odsunula som sa do neho ďalej. Mal čierne dlhšie vlasy a tmavé oči. Nebol veľmi zaujímavý. 

"Nič nechcem, len že, prečo plačeš." opýtal sa znovu a ja som už dostávala záchvat. Nič som nepovedala, len som sa postavila a utiekla. Bolo mi jedno či je to trápne, alebo nie, chcela som ujsť. Išla som sa znova do obchodu za sestrou, už som ju konečne videla. 

"Idem domov, dobre?" povedala som jej a ani som nečakala na odpoveď, len som utekala von z toho hrozného miesta. Išla som na priamo zástavku, počkala na bus, zavrela oči a nastúpila. Opäť na mňa všetci pozerali. Cítila som sa ako nejaká cvičená opica v cirkuse. Keď som prišla domov hneď som sa zavrela do izby. Steny opäť hneď celé sčernali. 

Takže už môžeš chodiť aj von? Ako ti tam bolo? Medzi tými ľudskými ohavami? Nikdy nebudeš ako my a nikdy nebudeš mať pokoj. Sama vidíš, že sa to nedá a stále sa snažíš, poddaj sa už, potom budeš mať pokoj.. 

"Zmiznite, zmiznite! Vypadnite už konečne! Nechcem vás počuť.." znova som kričala ako zmyslov zbavená...