Život medzi bielymi stenami

Naozaj sem patrím?

Čo Sofia? Myslela si si, že ti dáme pokoj? Už to pochop, že si naša! Nájdeme ťa všade a raz s nami odídeš.

Znova tie hlasy. 

"Vypadnite konečne! Nejdem nikam, rozumiete? Nejdem." kričala som na celú izbu. V tom vletel do izby doktor a dvaja muži v bielom plášti. Chytili ma a dali na posteľ. Ja som sa nebránila. Asi si mysleli, že sa budem nejak vzpierať, že mám nejaký záchvat. Ale ja som vnímala realitu a svet okolo.

"Dobre pustite ju a môžte ísť." rozkázal im doktor. Oni odišli a zavreli za sebou dvere.

"Takže, čo to bolo? Boli to tie hlasy? Už si v poriadku? Už ich nepočuješ?" opýtal sa. Ja som len vyjavene pozerala.

"Nie, už ich nepočujem, ale boli to oni. Sú tu. Ja som myslela, že sú len v tej izbe, ale oni ma nájdu všade." rozplakala som sa. Sadol si ku mne na posteľ a chytil ma za ruku.

"Neplač, Sofia. Len sa so mnou rozprávaj." pozrela som naňho a vyzeral celkom pokojne. Vytrhla som si ruku z tej jeho a spustila.

"Viete, niekedy si pripadám akoby som bola v inom svete. Buď tu v realite, kde hlasy nepočujem ako do teraz, alebo niekde inde, vzdialená a tam sú tie hlasy.. alebo potom ešte niekde na nejakom mojom vysnívanom mieste, kde je len jeden hlas, ale ten je príjemný. Ten sa mi páči, no prichádza len veľmi málo." rozhovorila som sa. Chcela som, aby mi pomohol. Aby som mohla žiť ako predchádzajúce štyri pokojné dni.

"To je veľmi zaujímavé, ale asi ťa nepoteším. Bolo by vhodné, aby si tu zostala ešte istý čas. Chcel by som ťa pozorovať dlhšie, pretože takto neviem určiť diagnózu. Čo povieš?" nechcela som tam zostať, ale je mi to asi jedno. Veď aj doma by som bola zavretá, tu som zavretá tiež. 

"Chvíľu to tu ešte asi vydržím." pousmiala som sa. 

"To veľmi rád počujem, vidím, že naozaj chceš pomoc, čo je dobre. Ako sa dohodneme na liekoch?" zvážnel. Vedel, že lieky nechcem.

"Ja nechcem lieky, nechcem, nemôžem. Potrebujem mať čistú myseľ a potrebujem to byť ja. Chápete?" pozrela som naňho so zúfalým pohľadom.

"Dobre, môžeme ešte počkať, tvoj stav nie je tak vážny, ale pre istotu ti predpíšem niečo na ukľudnenie. Môžeš si to vziať, keď sa budeš cítiť zle, áno?" bol veľmi milý. Fakt som nečakal, že sa s ním dá tak dohodnúť. Doktori väčšinou neriešia. Berú ma ako kus nejakého mäsa. 

Keď sa rodičia dozvedeli, že tam ostávam na dlhšie, hneď za mnou prišli. Dosť ma to prekvapilo, myslela som, že už na mňa aj zabudli...

"Ako sa tu máš Sofka? Čo ti robia, nejaké vyšetrenie?" zahrnula ma otázkami mama.

"Už ste si na mňa zrazu spomenuli, čo?" vykríkla som na nich.

"Čo? Veď nemali sme čas, otec bol v práci a ja tiež.. vieš ako to je." vyhovárala sa mama. Ale dobre, nechcela som to tam riešiť. 

"Fajn, je mi tu dobre. Ešte tu zostanem, možno mi je tu aj lepšie ako doma, aspoň sa o mňa zaujímajú." povedala som naštvane. 

"Ako to myslíš? Veď my ťa máme radi, Sofia. Budeme šťastní, keď sa opäť vrátiš zdravá domov." chytila ma za ruku mama. Sedela oproti mňa v náštevnej miestnosti. Otec len tak bezducho sedel. To slovo "zdravá" hovorí za všetko.. nechcú mať doma psychopata..chápem to. Už som to neriešila, nejdem im nič vyčítať, veď ani ja by som nechcela aby moje dieťa bolo duševne choré s halucináciami. Aj keď.. ja vlastne chorá ani nie som. Som len iná, trochu viac iná. Ešte sme sa rozprávali, pýtali sa ma len somariny. 

Keď odišli, utekala som do izby. Cestou som zhliadla toho muža, čo vyzerá ako dieťa.

"Ako sa voláš?" zakričala som naňho.

"Robko." usmial sa a zamával mi. Vyzeral taký zlatý, ale je to len klam. Mohol by mi byť možno aj otec.  

Tak som mu len zamávala späť.