Život medzi bielymi stenami

Lúčenie

Dr. Lazar je teda riadny somár! Pri našom poobedňajšom sedení mi povedal, že tam budem musieť zostať ešte ďalšie týždne. Síce mi to nevadilo, ale už mi toto celé tu začínalo liezť na nervy. Nemala som pokoj! Navyše, bála som sa o svoj život kvôli tomu bláznovi Šimonovi. Mám dokonca pocit, že ma prenasleduje. Stále keď sa otočím, je mi v pätách, nemôžem už ani slobodne dýchať.

Išla som do spoločenskej miestnosti. Hľadala som Robka, chcela som si  ním kresliť avšak nikde som ho nevidela. 

"Kde je Robko?" opýtala som sa jednej z ošetrovateliek. 

"No on je teraz na terapii a najbližšie dni sa tu nebude zdržiavať." povedala. 

"A kedy sa vráti?" zosmutnela som. Môj jediný kamarát je preč. 

"Myslím že niekedy o týždeň." no skvelé. Niekedy o týždeň. Úžas.

Sadla som si teda za jeho stôl a začala kresliť aj tak. Snažila som sa nakresliť svoj nedávny sen. Pamätám si ho len tak hmlisto, bola to nejaké miestnosť s bielymi obkladačkami. Všade boli chodby a tma. V jednej z tých miestností bol aj bazén, ten som sa snažila nakresliť. Páčil sa mi najviac, asi preto, že to bola jediná miestnosť so svetlom. Zaujímavé však je, že som tam bola len ja. Ja sama v sne. To sa nestáva často. 

"Čo robíš?" opýtala sa ma Barbora, ktorá si sadla vedľa mňa. Na Robkovo miesto.

"Kreslím, kreslím sny." povedala som jej s pohľadom do papiera. 

"To je divné, prečo to robíš?" opýtala sa a nadvihla obočie. 

"Ani neviem. Kreslila som si tu s jedným kamarátom ale ten je teraz preč, tak musím sama." mykla som plecom.

"Však tu sedával len jeden podivín.. myslíš toho?" opýtala sa.

"Hej asi hej.. asi toho." povedala som nahnevane. Môjho kamaráta nazvala podivínom, strašné. 

"Poď kresliť aj ty." podala som jej papier. Ona sa len usmiala a vzala si ho. Začala kresliť, možno sa jej tiež uľaví tak ako mne. Síce to nie sú nejaké umelecké diela, ale vždy lepšie ako premýšľať. Premýšľanie je niekedy hrozná vec, každý vtedy upadá do depresií. 

Po kreslení sme išli rovno na obed. Zase len obed. Doma som takmer nič nejedla a tu sa stále napchávam. Fakt divné. Sadli sme s Barborou k prázdnemu stolu.

"Ja už zajtra idem preč.." povedala len tak medzi rečou. 

"Čožeee?? To mi hovoríš až teraz?!" povedala som prekvapene. Nemám k nej síce nejaký veľký vzťah, ale bola jediné dievča v mojom veku ako tak normálne. 

"No, hej. Nemala som kedy inokedy.. ale prídem ťa sem pozrieť a potom keď ťa pustia sa môžme stretnúť, hm?" povedala milo s úsmevom. To ma trochu ukľudnilo. 

"Ach, tak dobre. Necháš ma tu samú a navyše s tým psychopatom." pretočila som očami. 

"So Šimonom? Neboj sa ho. On je v pohode, len mu to trochu trvá, kým to ukáže." povedala pokojne. 

"Budeš mi chýbať, rada som ťa spoznala." povedala som nakoniec. A bola to sčasti aj pravda. 

"Aj ty mne.. ale veď odchádzam až zajtra." žmurkla na mňa. Načo žmurká. Nechápem, aj tak sa pre ňu už všetko končí. Už si na mňa ani nespomenie, keď prekročí prah tejto hroznej psychiatrie...