Dangerous Love

12.kapitola

„Skutočný hrdina je ten, kto premôže vlastný hnev."

/Dalajláma/

~

„To je on?" opýta sa šepky Rowan a lakťom mi zaryje do boku, aby tak upútala moju stratenú pozornosť.

Tá totižto hovie na Lukovi, ktorý sa nakláňa nad kapotou Rowaninho auta a za pomoci baterky sa snaží zrejme zistiť, čo sa pokazilo. Neviem ako sa tvári, neviem čo si myslí, neviem takmer nič. Odkedy som ho totižto pozdravila, nepovedal toho veľa, len nás monotónnym, typicky policajtským tónom požiadal, aby sme vystúpili z vozidla a počkali stranou. Naozaj som čakala krik, alebo kopec otázok, ktoré by časom nedávali zmysel, ale miesto toho sa mi dostáva mučivé ticho z ktorého sa ten nepríjemný pocit vo mne iba znásobuje.

Netuším, či mám byť šťastná, že sa objavil, alebo sa začať báť o svoju slobodu, ktorá skončí v momente, keď sa o mojom veľkolepom prešľape dozvie otec.

„H?"

Rowan hlasno vzdychne, no ďalšie slová zo seba opäť dostáva šepotom. „Je toto ten nový sused o ktorom tak Wendy básnila?"

Hruď mi zovrie neznáma emócia – tlak, napätie a už pri zmienke Wendinho mena zúrim. „Možno. Neviem. Koho to zaujíma."

Som naozaj unavená. Nohy mám priťažké, topánky ma tlačia a na jazyku mi ešte stále tkvie tá nepríjemná chuť teplého piva. Cítim na sebe Rowanin pohľad, uvedomujem si, že si ma s úsmevom obzerá a cerí pritom zuby, akoby som povedala ten najlepší vtip. Nepohnem však ani brvou a naďalej sledujem Lukove pohyby, až kým kapotu nezatresne späť na jej pôvodne miesto.

„Sme v riti," vydýchne Rowan sama pre seba, ale jej tiché uvedomenie sa dostáva aj ku mne.

Chcem ju presvedčiť, že je všetko v poriadku, že sme v dobrých rukách, ale potom si všímam Lukov zamračený pohľad, vykrivené pery, blčiace oči a súhlasím.

Sme v riti.

~

Luka je stále ticho.

Teda hovorí, ale nie so mnou. Len čo sme totižto nastúpili k nemu do auta – ja na sedadlo spolujazdca a Rowan dozadu – vzal vysielačku a v nejakých komplikovaných kódoch, ktorým som nerozumela, nahlásil lokalitu v ktorej sme sa nachádzali a požiadal niekoho, aby sa o auto Rowaninho otca, čo najrýchlejšie postaral.

Aj my s Rowan mlčíme. Ona sleduje cestu a ja zas a znova sledujem Luka. Nemôžem si pomôcť. Má na sebe totižto čierne, dosť obtiahnuté tričko s krátkym rukávom, ktoré mu prekrýva policajná vesta. Tmavé vlasy ma rozcuchané, akoby si cez ne prechádzal prstami a sánku mu zdobí jemné strnisko. Stále však vyzerá rovnako nahnevane. Krčí obočie, pozerá pred seba a občas prstami prisilno stlačí volant, ako keby v sebe potláčal viac než len jednoduchý hnev.

„Tak už to zo seba dostaň," poviem, keď už to ticho medzi nami začína byť doslova neznesiteľné.

Luka po mne strelí pohľadom, no netrvá to ani sekundu a opäť sa díva pred seba. „A čo mám zo seba dostať, Emily?"

Je to ironická otázka, ale mne v danom momente stačí naozaj málo. Prehovoril. Otvoril ústa. Pozrel na mňa. Nič viac nepotrebujem. „Ak všetko budeš v sebe zadúšať, tak vybuchneš a ja nechcem riskovať takú spúšť."

Usmejem sa, ale to sa zaobíde bez akejkoľvek reakcie.

Ticho.

Uplynie jedna minúta. Druhá. A potom v diaľke konečne zbadám prvé náznaky svetiel z nášho mesta. To je zároveň aj moment, kedy Luka konečne povolí uzdu svojej zlosti. „Takže pre začiatok. Tvoja kamarátka nemá vodičský preukaz," otváram ústa, že mu to vyvrátim, ale on pohotovo pokračuje, ako keby presne vedel, čo sa chystám povedať. „Nesnaž sa mi to vyhovoriť. Nie som hlúpy. Keby bola skúsená šoférka, vedela by, že v podobných situáciách treba zapnúť výstražné svetlá. Navyše by ma skutočne zaujímalo, čo dve sedemnásťročné dievčatá robia vonku o tomto čase, na tomto mieste."

„Ty si v našom veku nikdy nechodil vonku?"

„Nie si v pozícií v ktorej by si sa ma mohla niečo pýtať, Emily!" zhúkne a ak je to vôbec možné, zamračí sa ešte väčšmi. „Smrdíš alkoholom a cigaretami, oči sa ti lesknú a navyše ti to príde ešte aj vtipné. Uvedomuješ si, koľko priestupkov si urobila?"

Plecia sa mi akosi automaticky stiahnu. Odrazu nadobúdam pocit, že sa nemám prečo hrdo vystierať. Chcem však odľahčiť situáciu, zažehnať chmáry, skrátka nechcem, aby sa na mňa Luka hneval. „Takže sa už konečne dočkám toho, že mi nasadíš putá?"

Luka cvakne sánkou tak prudko, že to je v tichom aute doslova počuť. A moja hlava bezradne opakuje, zlé slová, zlé slová, zlé slová. „Čo si vlastne myslíš, Emily?" položí otázku a znova na mňa úskokom zazrie. „Že, keď je tvoj otec môj kolega všetko sa ti zázrakom odpustí?"

„Nie, to si nemyslím," prehovorím pevným hlasom. „To musíš byť vždy takýto vážny? Nič zlé sa predsa nestalo!"

Ďalšie zlé slová. „Ale mohlo sa!" skríkne a ja nadobúdam pocit, že so mnou za jeden večer prehovoril oveľa viac ako v priebehu celého týždňa. „Čo keby namiesto mňa išiel naokolo niekto iný? Čo keby sa vám niečo stalo? Čo keby..."

„Dobre, dobre!" zvýšim hlas, aby som ho prerušila. „Chápem. Dobre."

Na malý moment zavládne ticho, ktoré však Luka prelomí svojou ďalšou otázkou. „Ktorá z vás vlastne dostala tento skvelý nápad?"

Táto otázka nepatrí, len mne. Som však jediná, ktorá na ňu môže odpovedať. Poznám Rowan, poznám aj jej prísneho otca a viem, že akýkoľvek problém sa mi prepečie oveľa ľahšie než jej. Preto ani nečakám a nedávam jej šancu na to, aby niečo povedala.

„Ja," pípnem a prvýkrát za dlhú dobu odvraciam pohľad od Luka a upriamujem ho na svoje šaty. Ich lem nervózne žmolím v rukách a v myšlienkach hľadám vhodné slová na svoju obranu. „Nahuckala som Rowan, aby vzala otcove auto, pretože som chcela na pár hodín vypadnúť z mesta. Preto ak sa chceš na niekoho hnevať, tak prosím na mňa. Rowan bola len mojou spoločníčkou. Nič viac a nič menej."

Táto chvíľa ticha v sebe nesie napätie a neistotu. Neznášam ticho. Pretože v tichu sa všetky moje myšlienky zdajú byť oveľa hlasnejšie. Preto si prečistím hrdlo a vydolujem zo seba ďalšie slová. „Je mi to ľúto."

A myslím to naozaj vážne.

„Vieš, že to budem musieť povedať tvojmu otcovi," povie Luka, len čo zaparkuje auto pred Rowaniným domom. Na pár sekúnd sa otočí mojim smerom. Pohľad ma však neistý a tvár úplne nečitateľnú.

Spojím pery, prikývnem, ale opäť rozprávam. Aj keď viem, že sú moje slová úplne nepotrebné. „Nemusíš. Si predsa môj kamarát a toto môže byť naše malé tajomstvo."

Luka však len pokrúti hlavou a aj napriek tomu, že som vtipkovala, vôbec sa neusmeje. „Keď mám na sebe toto," pobúcha si po uniforme. „Som v prvom rade policajt a až potom tvoj kamarát," odopne si bezpečnostný pás a kývne smerom k Rowan, aby vystúpila. Pred tým ako však otvorí dvere, ešte raz sa na mňa pozrie. „Počkaj ma tu."

A ja čakám, pretože nemám na výber a pretože naozaj chcem.