Dangerous Love

26.kapitola

„Potrebujeme omnoho menej, než si myslíme, že potrebujeme."

/Maya Angelou/

~

Vkladám všetku svoju dôveru do rúk človeka, ktorý ma už raz istým spôsobom zradil. Presne táto myšlienka mi prúdi hlavou, keď už viac ako hodinu s únavou zožierajúcou ma zvnútra, sedím na drevených schodoch Lukovho domu, opierajúc sa o konštrukciu zábradlia. Som hlúpa, naivná a možno trocha skúšam šťastie, ale nemienim sa ani pohnúť.

Navyše, s každým čo i len najmenším pohybom moje telo zachvátia obrovitánske kŕče a do očí sa mi nahrnú slzy, ktoré sa mi sotva pred pár minútami podarilo zastaviť.

Cítim sa presilene, unavene a každou sekundou čoraz horšie a horšie.

Nechcem sa však ukázať doma. Nechcem, aby rodičia videli ako ma môže behanie zničiť, len preto, že som sa rozhodla porušovať pravidlá. Poznám ich a viem, že ak by som sa im pred očami ukázala v tomto rozpoložení, všetkému, čo milujem by bol rázny koniec.

A tak čakám, esemeskujem s Rowan a snažím sa nezaspať, alebo svoje rozhodnutie príliš neľutovať. Netuším kedy sa Luka vráti a ako sa bude tváriť, keď ma zbadá, rozvalenú na schodoch svojho domu, ale viem, že ma čaká dlhé vysvetľovanie, na ktoré možno nenazbieram energiu.

Našťastie, po ďalšej hodine a pol vytrvalej snahy neoddať sa ríši snov, práve, keď za horizont zapadne aj posledný lúč slnka, ticho preruší zvuk motora, zatvorenie dverí a ťažké kroky doliehajúce cez chodník až ku mne. Hlavu mám opretú o drevené zábradlie, kolená pri hrudi a rukami sa objímam pred chladom, ktorý mi kožu posieva drobnými zimomriavkami. Tá bolesť, ktorú ešte stále výrazne cítim na každom kúsku svojho tela ma otupuje natoľko, že sa nedokážem ani pohnúť, iba dúfať, že Luka bude mať nado mnou zľutovanie.

Ako prvého zbadám Rocca, ktorý sa s vrtiacim chvostom veselo rozbehne mojim smerom, až kým sa mi hlavou neotiera o boľavé kolená. Chce, aby som ho pohladila. Vrtí sa, oblizuje mi tvár a stále do mňa drgá vlhkým ňufákom, upútavajúc na seba pozornosť. Ruku mám, ale tak priťažkú, že sa mi do očí pri pokuse ňou pohnúť natlačia slzy a tak ho iba šepky oslovím, čo mu nestačí, lebo začne skučať.

To už sa predo mnou objavia čierne kanady a keď dvihnem pohľad, stretávam sa s párom očí, ktoré ma pozorujú s rovnakou vytrvalosťou. „Čo tu robíš, Em?"

Chcem sa vystrieť, odlepiť hlavu od zábradlia, ukázať mu, že som v pohode, ale pravda je taká, že nevládzem a tak robím niečo, v čom som sakramentsky dobrá. Odbieham od témy. „Mám takú teóriu, že si privlastňuješ môjho psa."

Rocco do mňa opäť šťastne narazí hlavou a ja v sebe potláčam obrovitánsku potrebu zastonať. Je to iba pes. Hýbe sa, teší a momentálne ma aj zahrieva teplom svojej srsti, keďže sa mi celou váhou tlačí k boku.

Zrejme v odbiehaní od tém nie som až tak sakramentský dobrá ako som si myslela, pretože Luka sa vôbec netvári potešene. Stále ma pozoruje, mračí sa a keď mu pohľad utkvie na mojich krvavých kolenách, okamžite zdolá zvyšnú vzdialenosť medzi nami. Len čo si pokľakne na schodík pod mojimi teniskami, opatrne sa ma dotkne a ten ston, ktorý som dovtedy držala medzi perami, si konečne nájde cestu von.

„Čo ti urobil, Emily?"

Nepýta sa ma, čo sa mi stalo, ani či som spadla, alebo niekde zakopla. Pýta sa presne to, čo od neho nečakám a čo mi na pár sekúnd celkom vyrazí dych. Nemôžem však klamať. „Behala som."

Nepovie nič, len mi prstami objíme lýtko a v sprevádzaní ďalšieho bolestivého stonu z mojich pier, pomaly očami preskúma drobné rany na mojich kolenách, až kým sa jeho pohľad opäť nestretne s mojim. „Potrestal ťa?"

Prikývnem. Netuším, čo iné mi ostáva.

Aj Luka prikývne, no nahnevaný výraz z jeho tváre vôbec nemizne a keď sa mi na pár sekúnd stratí vo vlastných myšlienkach, začínam sa báť, že ma pošle preč, alebo horšie, odíde za Adamsom a nechá ma samú. A to je to posledné po čom túžim. „Čo všetko ťa bolí?"

Vtedy sa znova rozplačem, akoby moje unavené telo čakalo iba na túto otázku. Trasiem sa, vzlykám, hlasno dychčím a keď mám pocit, že to nedokážem zastaviť, Luka odtlačí Rocca na stranu, posadí sa ku mne a rukou si ma pritiahne k svojmu telu, tak blízko, že sa dotýkame. Moja hlava sa s ťažkosťami presunie z nepohodlného zábradlia na jeho plece, kde pokračujem v plači, zatiaľ čo on ma hladí a tíši, akoby to robil každý deň.

„Je to v poriadku Emily, neplač. Môžeš vstať? Vezmem ťa do nemocnice."

„Nie," zakvílim a naozaj samú seba snažím upokojiť, ale nejde to.

Nevládzem.

Túžim iba po poriadne horúcej sprche a posteli, ktorá by aspoň na pár hodín odohnala všetku túto neznesiteľnú bolesť. Som presilená ako nikdy.

„Potrebuješ, aby sa na teba pozrel lekár," povie mi Luka, keď sa moje telo opäť strasie a Rocco zhovievavo zakňučí pri mojich nohách. Odmietavo pokrútim hlavou a Luka si ma k sebe pritlačí o čosi bližšie. „Tak čo mám robiť, Em? Mám ťa vziať domov?"

„Nie, domov nie," zachrapčím a silno k sebe privriem viečka. „Chcem len zostať tu."

Ticho, ktoré po mojom vyjadrení nastane je priam ohlušujúce a trvá celú večnosť. A tak kým plačem, sústreďujem sa na tlkot Lukovho srdca a na to, ako sa mu s každým nádychom nadvihne hruď. Sú to minúty a keď sa prestanem triasť, Luka ma ešte stále drží a ja si uvedomujem, že musí nad všetkým až priveľmi premýšľať. Bojím sa, že ma odmietne, vezme domov, alebo len povie niečo, čo mi ublíži. Keď, ale prehovorí, je to úplný opak toho, čo napäto očakávam.

„Raz ma privedieš do problémov, uvedomuješ si to?" Ani mi nedá priestor na odpoveď. Možno žiadnu neočakáva, alebo nepotrebuje. Prv než totižto otvorím ústa, Luka vstane a ja spolu s ním, i keď nie na vlastných. Drží ma pod kolenami, vo vzduchu, vo svojom náručí, veľmi blízko svojej hrude. Počujem každý jeden úder jeho srdca, každý nádych a tie svoje ešte intenzívnejšie. Viem, že to bolo iba dnes, keď mi ráno zakázal čokoľvek k nemu cítiť. A ja nechcem, naozaj nechcem, ale potom urobí niečo takéto a moje zúfalé tínedžerské srdce cíti ešte viac.