Dangerous Love

41.kapitola

„Celý náš život je zhlukom náhod, šťastných či nešťastných, proti ktorým je ľudská vôľa takmer bezmocná."

/Edith Piaf/

~

„Ahoj, Emily."

Som vysoko nad zemou, nesiem sa vo vlastných oblakoch, voľná ako vták a potom moje kroky zastaví hlas, patriaci osobe, ktorú veľmi dobre poznám.

Wendy stojí uprostred úzkeho chodníka vedúcemu k domu, ktorý má za chrbtom. Na ramene má športovú tašku, na nohách svetlomodré tenisky a dlhé, hnedé vlasy vo vysokom chvoste. Tvár jej zdobí úškrn - ťahajúci sa z jedného líca na druhé – pripomínajúci mi zlovestné úsmevy záporných postáv v rozprávkach.

Videla ma vychádzať z Lukovho domu?

Tvárim sa previnilo?

Prečo vôbec stráca čas priateľskými pozdravmi, keď ma nikdy nemala v láske?

„Wendy," oslovím ju a miesto panického výrazu, sa falošne usmejem, akoby som bola naozaj rada, že ju po tak dlhej dobe konečne vidím.

Pohľadom si ma celú premeria, od špičiek tenisiek, až po vrch hlavy a ak je to možné, úškrn na jej tvári sa iba rozšíri. „Čo ty tu... v tomto okolí?"

Len pokoj, Emily, upozorním samú seba a zakrepčím na mieste, cítiac neistotu v každom kúsku svojho tela. Ak je Wendy dobrá v čítaní reči ľudského tela, práve teraz jej ponúkam dokonalý obraz vydeseného človeka, s veľkými výčitkami svedomia.

Prehltnem a miesto úsmevu, pohnem hlavou zboku na bok, obzerajúc si okolie, akoby som ho videla prvýkrát. „Prišla som si zabehať, máš s tým hádam problém?"

Jedno jej dokonale upravené obočie vystrelí dohora. „Zabehať?" kývne hlavou mojim smerom. „V tomto?"

Ešte stále mám na sebe oblečenie zo včera – džínsy a biele tričko. Navyše mám nadivoko rozstrapatené vlasy a na tvári určite červený otlačok Lukovho mäkkého vankúša. Som chodiaci dôkaz mojich vlastných hriechov. Nedovolím, ale aby ma jej slová vyľakali, nie je čas vzdať niečo, po čom som tak dlho túžila. A tak sa vystriem, ruky prekrížim na prsiach a hrdo dvihnem hlavu. „Áno v tomto," poviem rázne a ešte ráznejšie pohnem hlavou v prikývnutí. „Si nejaká módna bežecká polícia, alebo čo?"

Wendy sa moje slová vôbec nedotknú, ba naopak, z výrazu, ktorý má na tvári nadobúdam pocit, že ju iba utvrdzujem v niečom, o čom už dávno vie. A tá predstava ma neskutočne desí. „Kto by to bol povedal, že vieš byť aj takáto vtipná, Emily?" opýta sa ma a keď urobí krok smerom ku mne, otočí hlavu a jej oči padnú k Lukovmu domu, čiže k miestu, kde som pred pár minútami zatvorila vchodové dvere.

Je to ako pozorovať horor. Neviete, čo sa stane, ale predsa očakávate, že to bude niečo veľmi, ale veľmi zlé.

Takmer na prázdno otvorím ústa, keď Wendy zmení tému a jej obrovské hnedé oči sa otočia na mňa, rozžiarené ako stromček na Vianoce. „A ako to ide bez tréningov?" bez hanby ma opätovne preskúma. „Vyzerá to tak, že to poriadne zanedbávaš. Koľko si vlastne pribrala?"

Cítim, že jej úder pod pás, nemá nič spoločné s mojou váhou, ale predsa si nedokážem pomôcť a jej slová zvažujem, pozerajúc sa na seba z úplne iného uhla. Som tínedžerka, každá narážka na moju váhu, či už dobrá, alebo zlá, pre mňa niečo znamená.

Chcem však opäť kypieť šťastím, ako pred pár minútami. Chcem myslieť iba na to všetko, čo sa udialo za posledných dvadsaťštyri hodín. Vo svojich myšlienkach túžim mať iba jedného človeka – Luka. Možno preto na pár sekúnd zabudnem na Wendine slová, zabudnem na výčitky, ktoré vo mne driemu, zabudnem dokonca aj na strach z toho, čo Wendy možno videla.