Dangerous Love

39.kapitola

„Milovať, znamená odpúšťať."

/Lev Nikolajevič Tolstoj/

~

Niekedy je odpoveďou na všetky otázky práve ticho. Také odstrašujúce, pretrvávajúce, topiace každý kúsok nádeje v hlbokých vodách pochybností. To ticho ma zase láme na kúsky a spôsobuje, že sa mi do očí tlačia slzy, ktoré už neviem a najmä nedokážem zastaviť. Otáčam sa preto k oknu, ruku si tlačím na ústa a vzlyky schovávam v teple svojej dlane.

Tajne verím v niečo lepšie. Vo svojich myšlienkach prosím Luka o to, aby nemlčal, aby povedal pravdu o všetkom, čo cíti, nehľadiac na to, či mi tým ublíži, alebo nie. Chcem len vedieť pravdu.

„Odvez ma domov," zachrapčím, keď pozbieram odvahu a silu prehovoriť. Hlas sa mi, ale chveje a v mĺkvom interiéry auta znie asi tak, ako sa cítim – ublížene.

Luka ma aj naďalej kŕmi tichom a to sa mi dostáva pod kožu, a dusí ma, až takmer zabúdam dýchať. Tak veľmi túžim potom, aby niečo povedal. Po jeho hlase, po jeho slovách dychtím ako smädný po vode. Potrebujem to počuť. „Odvez. Ma. Domov!"

„Nie," odvetí rázne a jedným pohľadom jeho smerom sa uisťujem v tom, či som počula správne. Mračí sa, volant drží pevnejšie ako pred tým a síce sa nedíva na mňa, ale som si istá tým, že to jedno slovo vykĺzlo spomedzi jeho pier.

Alebo už načisto prichádzam o rozum.

„Chápem to! Nemusíš nič hovoriť, nemusíš ma ani voziť domov, len zastav, ja si vystúpim a každý z nás pôjde svojou vlastnou cestou. Ak chceš, vygooglim ti aj najbližší let do Kalifornie," zniem duto, sarkasticky a tie vzlyky, ktoré som pred chvíľou schovávala sú síce preč, no slzy ostávajú a ďalej ma šteklia na tvári.

„Budeme sa rozprávať, ale nie tu," povie a len úskokom na mňa pozrie, akoby sa chcel o niečom presvedčiť. Ak čaká, že plačem, má pravdu a ak si myslí, že ma svojim úzkostlivým správaním stiahne na svoj obrovitánsky ostrov pokoja, veľmi sa mýli.

Pravda je totižto taká, že panikárim a predstava akéhokoľvek rozhovoru, ktorý bude viesť k ešte väčšiemu plaču, sa mi vonkoncom nepozdáva. Ibaže nemôžem naliehať, nechcem ísť domov a rozhovor je presne to, čo celý čas chcem. A tak si chrbtom ruky zotriem slzy, potiahnem nosom a prikývnem, dávajúc Lukovi odpoveď a povolenie v jednom kývnutí hlavou.

~

Niektoré veci v živote skrátka očakávame. Stromček na Vianoce, problémy v škole, bolesť brucha v dôležitých momentoch.

Iné veci sú totálnym prekvapením.

Aj ja mám desivé predstavy o tom, ako sa vyvinie celý rozhovor s Lukom, keď sa ale za nami zatvoria vchodové dvere jeho domu a ocitáme sa osamote, moje zvrátené predstavy sa vytratia, akonáhle si ma Luka pritiahne k sebe.

Dotýkame sa.

Obklopený tmou.

Telo na telo.

Jedna z jeho rúk spočíva na mojej tvári, tá druhá vo vlasoch. Drží ma - pevne, no nežne, ako držíte niečo, čo pre vás znamená neskutočne veľa a bojíte sa, že sa to nedopatrením rozbije na drobné kúsky. Možno si namýšľam, možno sa mi to celé sníva, alebo zostávajúci alkohol vo mne prebúdza nereálne obrazy mojej predstavivosti.

Nič však nezabraňuje reakciám môjho tela, ktoré sa chveje z očakávania a túžby, konečne sa pohnúť dopredu. V ústach mám sucho, srdce spieva vlastnú melódiu a celým vnútrom sa mi šíri niečo ťaživé a príjemné v jednom.