Dangerous Love

11.kapitola

„Mám pocit, že v živote nerobíme iné, len sa usilujeme nikoho nezraniť a utešiť tých, čo smútia."

/Oliver Schreiner/

~

Mám hroznú náladu.

Teda pokiaľ sa únava spojená so sklamaním a hnevom, dá nazvať zlou náladou. Nudím sa. Lakťom sa opieram o vysoký drevený pult pri bare, v prstoch ľavej ruky zvieram obrovský pohár s príliš teplým pivom a očami len matne sledujem svojho spoločníka.

Je o pár centimetrov vyšší než ja, vlasy mu siahajú takmer po bradu a oči ma málinko podliate krvou. Možno to spôsobil alkohol alebo len dym z cigariet, ktorý sa nesie vzduchom. Keď sa mi pred pár hodinami predstavoval, bola som si istá, že povedal aj svoje meno – to si už však vôbec nepamätám. A nie preto, že by ma to teplé pivo nejako ovplyvňovalo.

Jake. Jason. Jared.

Netuším.

Nakláňa sa ku mne, ale len preto, aby cezo mňa dovidel na vysokú blondínu, ktorá postáva na druhej strane baru. Občas sa usmeje. Občas sa niečo spýta. Občas mi objedná ďalšie pivo. A ja občas, ale len občas mám obrovskú chuť schmatnúť Rowan za ruku a odvliecť ju späť domov.

Ibaže nemôžem.

Rowanin smiech preráža aj melódiu dosť hlasnej hudby. Zakláňa hlavu, pohadzuje vlasmi, točí si ich okolo ukazováka a potom to celé opakuje. Aron vyzerá presne tak ako ho opísala. Vysoký, sympatický, modrooký. Pozorne sa díva na jej pery, keď mu niečo rozpráva. Sem-tam zachytí jej vlasy medzi svoje prsty. Nezazerám na nich pretože by som niečo podobné chcela aj ja, len kontrolujem, či sa Rowan čistou náhodou nerozhodne zmeniť svoj pohár čistej vody za pohár niečoho iného.

Aspoň to si nahováram.

Niekde vo mne však je obrovská diera. Prázdnota, ktorá potrebuje vyplniť. Netuším, čo chcem. Ako zo seba dostať ten pocit, ale niekedy to iba cítim. Tú obrovskú túžbu mať niekoho po svojom boku. Držať sa za ruky. Rozprávať dlho do noci. Dýchať rovnaký vzduch počas bozkov, ktoré by trvali do nekonečna. Len tak žiť pre niekoho iného, s myšlienkou, že ten niekto žije rovnako pre mňa.

„Hej," ozve sa oproti mne a keď otočím hlavu v smere toho hlasu, ocitám sa zoči voči barmanovi, ktorý ma sleduje so zamračeným výrazom. Chvíľu sa obavám, že som niečo vyviedla, ale potom znova prehovorí a tá drobná vráska na jeho tvári sa vysvetli. „Si v poriadku?"

„Samozrejme," zasmejem sa a šťastná-pohodová Emily je opäť na svojom mieste.

„Nevyzeráš tak," povie hlasno a farebnou handričkou prejde po obvode pohára, ktorý drží v ruke. „Vlastne vyzeráš tak, že tu vôbec nepatríš."

Svoj vek mám zrejme vpísaný do každej časti tváre. „Prečo si to myslíš?"

„Kto ti kúpil to pivo?" odpovedá protiotázkou a ja sa znova široko usmejem. Barmana však môj smiech nijako nerozhádže. Ba naopak, vystrie sa a očami preskúma môjho spoločníka a ďalšieho chalana, ktorý stojí po mojom boku. A zatiaľ čo sa on díva po ostatných, ja sa dívam na neho. Je vysoký, vlasy mu vo svetle farebných laserov svietia rôznymi farbami a na bielej košeli má takmer nečitateľným písmom napísané na drobnej ceduľke svoje meno.

Parker.

„Pekné meno," zasmejem sa a aj jeho kútiky pier povolia v malom úsmeve.

„Ďakujem, odkážem to mame, určite sa poteší," posunie zrak niekam za mňa, ale naďalej pokračuje v rozhovore. „Takže, keďže ty vieš moje meno, bolo by fajn, keby som ja vedel to tvoje."