Dangerous Love

42.kapitola

„Čo nebolí – to nie je život, čo sa nestratí – to nie je šťastie."

/Ivo Andrič/

~

Trénerova pracovňa je miestnosťou, ktorú som za celé svoje pôsobenie v tíme, nenavštívila ani raz. Možno preto mám pri klopaní na dvere srdce až kdesi v krku a dlane spotené natoľko, že si ich musím utierať do teplákovej látky na šortkách. Som nervózna a keď sa spoza dverí ozve krátke, ale predsa jasné – ďalej – nadýchnem sa a s odvahou siahnem po kľučke.

Adams sedí za svojim pracovným stolom a okolo seba ma rozloženú kopu papierov. Akonáhle však nadvihne hlavu, pery mu pretne široký úsmev, ako keby vopred očakával, že sa tu v blízkej budúcnosti, tak či onak objavím. A to ma privádza do údivu a zároveň mi to naháňa obavy. Posledné, čo totiž naozaj chcem, je byť čitateľnou v očiach niekoho, komu nedôverujem.

„Môžem vám s niečím pomôcť?" opýta sa ma, keď urobím ešte jeden váhavý krok dopredu a potichu za sebou zatvorím ťažké dvere.

Ako vidím sme späť pri formálnosti.

Miesto hlúpych myšlienok, ale prikývnem a prečistím si hrdlo, ktoré mám z neurčitého dôvodu celkom stiahnuté. „Chcem sa vrátiť späť do tímu," poviem na rovinu, ale ani moje slová Adamsa nijako neprekvapia.

Je ako socha.

Díva sa na mňa a pero, ktoré drží v prstoch si posúva z jednej ruky do druhej. „Posaď sa, Emily," vyzve ma a úsmev na tvári mu vystrieda zamyslenosť.

Ako dobré, poslušné dievča urobím presne to, čo mi káže a posadím sa na drevenú stoličku oproti nemu. Športovú tašku si zložím vedľa svojich nôh a z jej prednej kapsičky vytiahnem svoj mobil, ktorý mi bude v napätej situácií slúžiť ako odbúravač stresu. Už len pri tej myšlienke ho silnejšie zovriem v prstoch a opäť povolím.

Moja nervozita nemá hraníc a trénerove ticho, ktorým ma bez hanby častuje, tomu vôbec nenapomáha. Čím dlhšie mlčí, tým väčšie mám obavy.

„Povedz mi, Emily, prečo by som ťa mal vziať späť do svojho tímu?"

„Pretože som dobrá," odpoviem a nech moje vyjadrenie znie akokoľvek sebecky, je pravdivé. Som dobrá v tom čo robím, pretože to robím pre seba a robím to rada. Nepotrebujem mať okolo krku povešané medaile, nepotrebujem ani diplomy a hodnotia, celkom stačí, že bežím v ústrety svojim snom. A tie sny nemôžu existovať bez pomoci niekoho staršieho a skúsenejšieho. Presne preto som tu.

„Pretože si dobrá," zopakuje Adams a v tóne jeho hlasu cítiť pohŕdanie. Som mu na smiech, ale nemienim cúvnuť. „Jediné v čom si dobrá, Emily, je ustavičné porušovanie pravidiel, nerešpektovanie trénera a v predvádzaní sa, v situáciách, ktoré si to vôbec nevyžadujú. Takže mi povedz, Emily..." vystrie sa, pero spustí na stôl a rukami sa zaprie o operadla na svojej otáčajúcej stoličke. „Prečo by som mal vziať späť niekoho ako si ty?"

Prísny pohľad, ktorým ma sleduje, ma páli na pokožke a spôsobuje, že skláňam bradu a očami skúmam bledú pokožku svojich nôh. Odpoveď mám na jazyku, ale chvíľu mi trvá, kým sa odvážim prehovoriť. „Zaslúžim si to."

„Zaslúžiš si to?" spýta sa a tentokrát sa naozaj neubráni silenému smiechu. „Poznám stovky ďalších dievčat, ktoré si to zaslúžia viac než ty, ale budem k tebe láskavý Emily a dovolím ti zaslúžiť si to."

Ešte stále obraciam zrak k zemi, keď miestnosť naplní zvuk posunutia koliesok na drevenej podlahe a následne aj trénerove ťažké kroky. Hlavu sprudka dvihnem, práve v momente, keď Adamsove prsty odopnú pracku opasku na jeho džínsoch.

Prečo má na sebe džínsy a prečo odrazu nemôžem dýchať?

„Súhlasím s tým, že niektoré veci si človek musí zaslúžiť," prehovorí a krôčik po krôčiku skracuje vzdialenosť, ktorá nás od seba delí.

Zo stoličky vstanem takou rýchlosťou, že sa prevráti na chrbát a hlučne dopadne na podlahu. Nezaujíma ma to. Akosi automaticky cúvnem, vystriem pred seba ruku a trénera prebodnem svojim najlepším vražedným pohľadom. Aspoň tak schovávam paniku, ktorá ma úplne požiera. „Neurobte ani krok navyše, lebo začnem kričať."

Adams sa hlasno zasmeje a urobí presne to, čo mu zakazujem - ďalší krok dopredu. „Načo toto divadielko Emily? Nie si prvá a nebudeš ani posledná. Urobíš to, čo chcem a ja ťa vezmem späť, akoby sa nič nestalo. Celkom jednoduché."

Je mi zle. Z jeho rečí a z toho, že sa tvári tak, akoby mu pri nohách ležal celý svet. Nie som hlúpa, viem, čo odo mňa chce a tá predstava mi dvíha žalúdok, ako trojhodinová jazda na húsenkovej dráhe. Myslím, že sa asi povraciam. Myslím, že sa práve nachádzam v paralelnom vesmíre, alebo vo vlastnej nočnej more. Ničomu nerozumiem a myslím, že ničomu nebudem rozumieť ešte poriadne dlho.

„Ani. Krok. Navyše."

Moje slová sa stretávajú s ďalšou vlnou smiechu. „Je to jednoduchá úloha, Emily a potom je miesto v tíme zase tvoje," prstami chvíľu zápasy s gombíkom na džínsoch, ktorý nakoniec povolí, rozopne sa a mne ponúkne výhľad na biely pás spodného prádla.

Pateticky stojím na mieste, predychávam to, čo sa predo mnou deje a uvažujem nad tým, čo urobiť. Chvíľu to trvá kým precitnem a prstami nevedomky a najmä nenápadne prejdem po displeji svojho telefónu, ktorý si pridržiavam za chrbtom, tak, aby si ho Adams nevšimol. Som dcéra policajta, vyrastala som v obklopení kriminálok a filmov, ktoré mám ukryté vo svojej hlave, ako tie najcennejšie poklady. Premýšľam nad Lukom, nad tým, ako ďaleko je odo mňa a premýšľam aj nad inými vecami, ktoré čiastočne odvracajú moju pozornosť od trénerovho vyčíňania.

„Ste chorý," dostanem zo seba skrz zovreté zuby, prosiac svoje šikovné prsty o záchranu. Len jeden pohyb, len to správne číslo, len niekto, kto mi pomôže. Nechcem veľa. „Nebudem robiť nič z toho, čo odo mňa chcete."

Touto vetou ho neúmyselne vyprovokujem, keďže ani nezažmurkám a je tak blízko mňa, že na sebe cítim každý kúsok jeho tela. Som zhnusená, trasiem sa a keď dvihne ruku a obtočí mi prsty okolo vlasov, len sťažka premáham chuť ovracať mu tenisky. „Myslíš, že si špeciálna, všakže Emily? Dovoľ mi ti to vyvrátiť, nie si nič. Ani v mojich očiach a ani v očiach nikoho iného. Potrebuješ ma a preto budeš robiť presne to, čo ti poviem," rukou mi prekĺzne na rameno a silno zatlačí smerom k zemi, akoby ma chcel dostať presne tam. Na kolená.

Ibaže ja sa nepoddám a v žiadnom prípade mu nedovolím, aby ma zničil.

„Nie si prvá, ktorá zo začiatku nesúhlasí. Tvoja priateľka Rowan, tiež zanietene odmietala, až kým nemala na výber."

Čože? Musím sa zrejme tváriť presne tak ako sa cítim, pretože Adams s úškrnom na tvári pokračuje. „Pred pár mesiacmi bola Rowan v rovnakej pozícií ako ty. To dievča nevie behať, vlečie sa a len mojou láskavosťou má svoje miesto v tomto tíme."

„Ste chorý bastard," zavrčím a predstavy, ktoré mi prúdia myšlienkami sú ako hrôzostrašné scenáre krutej reality. Rowan nikdy nemala Adamsa v láske. Neustále opakovala, ako veľmi ho nenávidí a ja som ničomu nerozumela. Celý čas mi niečo naznačovala, celý čas som vedela, že behanie neznáša a ani raz som si to nespojila dokopy.

Cítim, že sa mi láme srdce pre to všetko, čím si Rowan prešla. Niekedy máte pred sebou človeka, ktorý rozdáva radosť a pritom ho zvnútra zožiera obrovitánske tajomstvo. Niekedy vidíte len to, čo vidieť chcete. Obyčajného trénera s prísnym prístupom. Obyčajné dievča so šťastným úsmevom. Obyčajný život, ktorý komplikujú neobyčajné veci.

Cúvnem, ale Adamsovo zovretie nepovoľuje a tak naďalej ostávam uväznená v blízkosti jeho tela. „Čo ste jej urobili?!"

Prehovorí s ľahkosťou, bez akýchkoľvek výčitiek svedomia. „Dal som jej príležitosť dokázať mi, že si miesto v tíme zaslúži. A rovnakú príležitosť dávam aj tebe."

Nič nezatajuje. Neklame. Nesnaží sa mlčať. Ponúka mi obraz niečoho, čo ma navždy bude strašiť v snoch.

Som Emily, magnet na problémy, ale tento nie je mojou vinou a nie je o nič ľahší ako tie predchádzajúce. Nechcem v Adamsovej prítomnosti ostať ani o minútu dlhšie, ale predsa sa nepohnem a naďalej s napätím vyčkávam, kedy sa rozrazia dvere.