Dangerous Love

45.kapitola

„Nie, ty nie si zlý človek... Ani ja nie som zlý človek. Sme len ľudia. A ľudia niekedy robia hlúpe veci."

/Francesca Zappia/

~

Spolu s Rowan sedíme na pohodlnom matraci mojej postele a obe sa neprítomne dívame pred seba. Len periférne vidím ako sa nervózne pohráva s lemom svojho trička, hneď na to s vlasmi a nakoniec aj s farebným vankúšom, ktorý jej leží v lone. Snažím sa byť trpezlivá, netlačiť na ňu a nepýtať sa žiadne otázky, ibaže čím dlhšie sa napätie medzi nami preťahuje, tým viac sa obávam toho, čo zo seba dostane.

„Je mi to veľmi ľúto," šepne a hlas sa jej v strede vety zlomí a roztriešti do vzlyku.

Okamžite sa pohnem a otočím smerom k nej, akoby som jej svojim pohľadom mohla nejako pomôcť. Až keď sa o ňu opriem očami, všímam si každý detail jej unavenej tváre – opuchnuté oči, výrazné tmavé kruhy, neupravené vlasy a prázdnota – číra, bolestivá a ľahko čitateľná.

Chcem niečo povedať. Utešiť ju. Vymazať ten zdrvený výraz z jej tváre, ale sotva otvorím ústa a moje slová zanikajú v tých jej. „Viem, čo si o mne určite myslíš, ale chcem, aby si vedela, že...." prestane rozprávať, hlasno potiahne nosom a chrbtom dlane si zotrie ďalšie a ďalšie slzy. „Prvýkrát v živote som mala pocit, že niekam patrím. Bola som to dieťa, ktoré si rodičia medzi sebou požičiavali a nikdy som nedokázala byť v ničom dobrá. Viem... je to trápna výhovorka."

Ruky ma šteklia. Tak veľmi ju chcem objať a presvedčiť o tom, že ju vôbec nesúdim. Potrebujem to však počuť. „Prečo si mi nič nepovedala?" opýtam sa a vôbec ma neprekvapuje tón môjho hlasu, ktorý znie duto a na pokraji plaču.

Ak je to vôbec možné, Rowan sa rozplače ešte horlivejšie a nepovie ani slovka navyše, až kým sa jej trasúce telo málinko neupokojí. Je to agónia, dívať sa na ňu a nerobiť nič. Bojím sa však, že ak sa čo i len pohnem, všetko sa stratí a jej slová ostanú ukryté hlboko v nej. Takže čakám a len ťažko premáham myšlienky, ktoré mi kážu niečo urobiť.

„Vyhrážala som sa mu, že to nahlásim," šepne, potiahne si kolená k hrudi a chvíľu len ticho sleduje neurčitý bod niekde v pravom kúte mojej izby. „Tak veľmi som to chcela zo seba dostať. Zveriť sa tebe, otcovi, skrátka komukoľvek, ale... on.... povedal mi, že to bude moje slovo proti jeho. Vraj kto by už veril naivnej tínedžerke, ktorá sa vrhla na svojho trénera, len preto, že mala na neho zálusk?"

Tá túžba kričať vo mne znova rastie, ale tentokrát túžim kričať z celého hrdla pre nespravodlivosť, ktorá na svete existuje. „Rowan," oslovím ju, posuniem sa bližšie, ale zastaví ma jej náhle pokrútenie hlavou.

„Neľutuj ma, Emily, môžem si za to sama. Mala som sa nechať vyhodiť a nie klesnúť tak nízko a urobiť to o čo ma žiadal. Cítim sa tak veľmi... špinavá," obráti ku mne oči plné sĺz a opäť bezradne pokrúti hlavou. „Chcela som zo seba zmyť všetku vinu, alebo nájsť niekoho, kto by mi pomohol zabudnúť, ale každé rande a každá chvíľa strávená vonku, mi boli iba ďalším dôkazom toho, ako veľmi som sklamala samú seba. Nemôžem na to prestať myslieť a... bojím sa, že ma už nikto nikdy nebude ľúbiť."

V tom momente sa na ňu vrhnem a silno ju stlačím vo svojom objatí, až kým obe neplačeme a zúfalo nekomolíme frázy, ktorým ani jedna z nás nerozumie.

„Tam niekde vonku je niekto, komu na tomto nebude záležať, sľubujem."

Cítim ako jej ochabnú ruky, ktorými ma doteraz silno držala a keď otvorí ústa, hovorí mi priamo do ucha. „Po tomto všetkom? Kým to bolo iba moje tajomstvo, bolo to fajn, ale teraz o tom vie celé mesto... a len málo ľudí ma vidí ako obeť, pre väčšinu som tá, ktorá..."

Preruším ju, nie však utešujúcou formulkou, ale silnejším objatím, ktoré trvá hodnú chvíľu. Je to moja vina, že o tom vie celé mesto. Avšak tá predstava, že by tréner Adams ešte stále s pokojným výrazom pobehoval po okolí, akoby sa nič nedialo, je strašne desivá. Takže svoje ospravedlnenie prehĺtam, spolu s plačlivými stonmi, ktoré ma zadúšajú. Posledné dni som ako na hojdačke – raz prerastám šťastím, že Luka je moje niečo viac a v ďalšiu chvíľu plačem a nechcem nič iné, iba posunúť čas do budúcnosti, v ktorej bude všetko opäť raz v poriadku.

Keď sa odo mňa Rowan odtiahne, pozorne čítam, aké má poklesnuté plecia a oči blúdiace všade, len nie mojim smerom. „Premýšľala som," prizná a rukou zopakuje pohyb, ktorým sa zbavuje pozostatkov sĺz na jej tvári. „Možno by som sa na pár mesiacov mala odsťahovať k mame do Kanady."

Mám pocit, že ma práve niekto celou silou udrel do hrude, niečím ťažkým a ostrým zároveň. „Čože?"

„Nemôžem tu ostať a dennodenne čeliť všetkým tým pohľadom a neviem si ani predstaviť, aké to bude, keď sa vrátime do školy."

Istá časť mňa, týmto slovám rozumie, možno preto neprítomne prikývnem. Tá druhá časť, ale hlasno protestuje a do myšlienok mi stavia obrazy, kde jasne vidím, aké ťažké to pre mňa bude, ak Rowan odíde. Iba včera ma Luka pobozkal, iba včera som konečne pochopila, aké zložité to pre nás bude a dnes sa mám zmieriť s tým, že odíde človek, ktorý ma v mojich rozhodnutiach vždy podporoval. Ako sa mám cez to preniesť?

Prečistím si hrdlo a vo svojom vnútri zvádzam ťažký boj so slzami. „Nech sa rozhodneš akokoľvek, chcem, aby si vedela, že ťa vo všetkom podporujem a že som na teba nezmenila názor, a stále ťa budem ľúbiť, presne takú aká si. A viem, že mi teraz neveríš, ale niekde na teba naozaj čaká niekto špeciálny, ja to viem."

Obe sa súčasne pohneme a skončíme v ďalšom dlhotrvajúcom objatí, ktoré už nie je sprevádzané slzami. Držíme sa pokope, presne o tom je priateľstvo a presne takú hodnotu má aj to naše. Veci sa dejú. Ľudia robia hlúposti, ale pri všetkom zlom, musíme myslieť najmä na to dobré.

„Už ste skončili s vašou emotívnou chvíľkou?" ozve sa od dverí Luanin hlas, ktorý zaniká v Angienom hlasnom jačaní– z tej sa v priebehu dvadsiatich štyroch hodín stala vládkyňa opičej planéty – jej slová, nie moje. „Chceli by sme si pozrieť nejaký film."

Prikývnem a tak sa za pár minút moja izba premení na domáce kino, kde slzy vystrieda smiech a starosti pominú v starostiach postáv. Moje oči občas z obrazovky notebooku preskočia na osoby ležiace vedľa mňa – dve najotravnejšie a najlepšie sestry zároveň, a kamarátka, ktorú si budem vždy nesmierne vážiť. Som vďačná za zlé dni, čo otvárajú oči a aj za tie dobré, ktoré sú plné sladkých bozkov od Luka a týchto momentov, kde si človek uvedomí, ako veľkú cenu majú pre neho maličkosti.