Dangerous Love

36.kapitola

„Naše pochybnosti sú zradcovia. Bránia nám, aby sme sa odvážili niečo vyskúšať, a často pre ne prehrávame tam, kde by sme mohli byť víťazmi."

/William Shakespeare/

~

„Červené alebo čierne?"

Na druhej strane linky je najprv ticho, ktoré prehlušuje len Rowanino dýchanie a až potom jej slová. „Ani jedno, ani druhé. Neber si šaty."

Zastanem uprostred pohybu, voľnou rukou spočívajúc na vešiaku s čiernymi šatami, ktoré mi padli do oka ako prvé. Stojím vo svojom šatníku, na hlave mám uterák, ktorý mi zviera mokré vlasy a na sebe len otcovo staré tričko siahajúce mi po kolená. „Čože?" dostanem zo seba prekvapene a mobil si pri uchu zachytím ramenom, vešajúc čierne šaty späť na ich pôvodné miesto. „Doteraz si mi opakovala, že na rande sa chodí v šatách a teraz povieš toto? Kto sa má v tebe vyznať, Rowan?"

Čakám na nejakú vtipnú urážku, ktorá ale neprichádza. Miesto toho mi do uší doľahne Rowanin vážny tón. „Veľa toho narozprávam, Emily. Navyše, buď sama sebou, to je dôležitejšie."

„Si v poriadku?"

Svoje slová myslím skutočne vážne. Kým ja mám po neuveriteľne dlhej dobe povznesenú náladu, ktorá pretrváva od piatkového večera, Rowan znie, akoby jej niekto násilím trhal všetky vlasy. Priateľská empatia ma preto zbavuje úsmevu, ktorý mi dovtedy zdobil tvár.

„Nepozdáva sa mi to, dobre?" povie po chvíli ticha, zatiaľ čo sa ja došuchocem do svojej izby a bezmyšlienkovito sa posadím na posteľ. „Čo vlastne o ňom vieš?"

Viem na koho naráža, bez toho, aby vyriekla jeho meno. Tá priateľská empatia totižto medzi nami naozaj funguje. „Volá sa Austin," poviem a prstami sa pohrávam s lemom šedého trička, ktoré sa pomaly dozaista rozpadá.

„To viem. Jeho meno si opakovala takmer celú cestu domov."

Nevedno prečo sčerveniem až za ušami. „Bola som nadšená."

Rowan moju chabú odpoveď našťastie nekomentuje. „Koľko má rokov?"

Mám obrovskú chuť prevrátiť očami, ale neurobím to, keďže Rowanine starosti istým spôsobom chápem. „Dvadsať – niečo."

„Je starší ako Luka?"

Stačí mi počuť to meno a stiahne sa mi žalúdok, ktorý protestuje spolu so srdcom. „Na tom predsa nezáleží."

„Emily..."

Privriem viečka a pomykám plecami, uvedomujúc si, že ma Rowan nemôže vidieť. „Neviem, ale možné to je. Nepýtala som sa ho na vek, nemala som čas."

„A načo si mala čas?" opýta sa ma Rowan, no priestor na odpoveď nedostanem, keďže automaticky pokračuje. „Bola si opitá, Emily."

Znova neúmyselne pokrútim hlavou. „Nie tak veľmi."

„Celou cestou domov si spievala Despacito, takže sa ma nesnaž presvedčiť o opaku," stíchne a nechá ma utápať sa vo vlastnej hanbe, ktorá ma sfarbuje do červená tentokrát úplne celú. „Pozri, viem, že chceš zabudnúť a viem, že sa teraz riadiš tými hlúpymi slovami, ktoré ti povedal Luka. Chcem len, aby si vedela, že sa mi to nepáči, dobre?"

Dominantná časť mňa sa chce hnevať, dupnúť nohou a brániť svoj úsudok – s Austinom som sa cítila naozaj dobre, rozosmial ma a na pár momentov odvrátil moju pozornosť opačným smerom. Mám právo skúšať nové veci. To odo mňa chce aj Luka a istým spôsobom to chcem aj ja. Táto časť mňa, ale ostáva mĺkva a radšej počúvam tú druhú časť, ktorá veciam rozumie opačným spôsobom. „Pozri, beriem si mobil a ak by sa niečo zlé stalo, alebo ak by som sa s ním necítila dobre, budeš prvá, ktorej zavolám."