Dangerous Love

16.kapitola

„Som sebecká, netrpezlivá a trocha neistá. Robím chyby, nedokážem sa ovládať a občas to so mnou nie je ľahké. Ale pokiaľ ma neznesieš v tých najhorších chvíľach, potom si ma nezaslúžiš ani v tých najkrajších."

/Marilyn Monroe/

~

Na tréningu podám ten najhorší výkon zo série svojich najhorších výkonov. Som natoľko rozladená, že mi je dokonca ukradnuté, keď ma niekoľko metrov pred cieľom predbehnú takmer všetky dievčatá z tímu. Nezúrim, nenadávam ani samej sebe, hlavu mám tak prázdnu, že nevnímam dokonca ani bolesť svalov a svoj zrýchlený dych.

Len čo zastanem, prehnem sa v páse, ruky zložím na stehná a lapám po dychu, až kým nenadobúdam pocit, že môžem slobodne dýchať.

Nemusím sa ani otáčať smerom k tribúne, aby som zistila aký má tréner názor na môj chabý výkon. Jeho ostrý, ľadový pohľad cítim na svojej pokožke, aj keď sa s hlasným povzdychom zvalím do trávi, len pár metrov od miesta, kde oddychujú ostatné dievčatá.

„Nemusela si to robiť," zadychčí Rowan a vyvalí sa ku mne tak blízko, že mi nechtiac narazí do boku takou silou, že zo seba dostanem ďalší ston.

Naozaj nemám poňatia o čom hovorí a tak sa jej to opýtam, zatiaľ čo pohľadom sledujem svoje nohy, ktoré sa v krátkych teplákových šortkách ťahajú cez trávnik predo mnou až k okraju bežeckej dráhy. Na pravom kolene mám drobnú, fialkastú modrinu, jazvu po niektorom zo svojich slávnych pádov a na ľavej nohe, priamo pod kolenom, rad piatich chĺpkov, ktorým sa zrejme podarilo ujsť pred ostrou čepeľou mojej žiletky.

Rowan ešte pár sekúnd hlasno predycháva svoj dnešný výkon a potom konečne prehovorí. „Nemusela si celú vinu brať na seba."

„Na tom nezáleží," myknem plecom a keďže sa už naozaj nemôžem ďalej pozerať na svoje nedokonale oholené nohy, ľahnem si na chrbát a vystriem pred seba roztvorenú dlaň, aby som tak zabránila ostrému obednému slnku vypáliť mi oči priamo z hlavy. Nepreháňam, alebo áno... ktovie. „Dúfam, že doma nemáš priveľké problémy."

Chvíľu obe opäť mlčíme a potom sa Rowan prevráti nabok a lakťom si podoprie hlavu. Len periférne vidím na jej tvári zamračený pohľad, ktorý nenasvedčuje nič dobré. „Otec bol nahnevaný, ale nebolo to nič, čo som pred tým nezažila. Trocha kriku, domáce väzenie a kopec práce, ktorú asi nikdy nestihnem urobiť. Najviac ma však hnevá, že presunul kľúče od auta na iné miesto. Ako sa teraz dostaneme niekde preč z mesta?"

A toto je Rowan.

Zatiaľ čo ja by som si robila starosti preto, že som ukradla otcove auto a šoférovala ho bez vodičského preukazu, ona myslí, len na to, ako sa jej týmto spôsobom skomplikovali všetky budúce plány, ktoré v tej svojej blonďavej hlave určite snovala už od začiatku letných prázdnin.

„Vezmeme si predsa autobus," nahodím a pery sa mi po dlhej dobe roztiahnu v širokom úsmeve. Presne viem prečo. Dajme tomu, že potom raňajšom fiasku v Lukovom aute, kedy som sa ja zachovala ako decko, a on si na mne vyvŕšil zrejme všetku svoju zlosť – moju dobrú, pozitívnu, usmievavú, vždy pohodovú náladu na pár hodín vystriedala ofučanosť. A hovorím o tej nafučanosti, kedy mám chuť tresnúť päsťou po stole, dupnúť si nohou, prekrížiť ruky na prsiach a vyšpúliť spodnú peru, len aby som dosiahla svoje.

Nikto predsa nepovedal, že som dokonalá.

„Tak to určite," zamrmle Rowan a zase sa prevráti na chrbát. Zrejme si aj ona uvedomuje, že chýbajú minúty, kým nám našu pohodičku nenaruší tréner so svojim krikom a tisíckami pripomienok. „Inak... pozerala som si jeho facebook."

„Koho?"

„No predsa, Wendinho nového suseda alias sexy policajta alias Luka," spustí, čím si získava všetku moju pozornosť. Väčšinou nie som zvedavá, ale tentokrát si nemôžem pomôcť.

Navyše, ona s tým začala...

„A?" opýtam sa, ale všemožne sa snažím, aby tón môjho hlasu neznel príliš vysoko, alebo nedajbože nadšene.

„A nič," povie Rowan a posadí sa, aby ma mohla počastovať svojim pohľadom, ktorý sa zakladá na nadvihnutom obočí a vykrivenej spodnej pere. „Trvalo mi takmer tri hodiny, kým som ho vôbec našla. Pretože som poznala iba jeho meno, samozrejme," prevráti očami, rozhodí rukami a pokrúti hlavou. Presne v tomto poradí. Celá jej artikulácia dodáva tomu čo hovorí, dramatický efekt, ktorým ma neskutočne baví. „Takže, keď sa mi to konečne podarilo, po vyskúšaní takmer stovky priezvisk, bola som celá bez seba a vieš čo som našla... nič, hovno, totálne prázdno."

Znova sa usmejem, no tentokrát sama pre seba, pretože istá časť mňa naozaj neodhadovala Luka na ten typ človeka, čo by po večeroch pridával zlomyseľné statusy, alebo len to trápne „cítim sa nadšene/šťastne/smutne/prekvapene..."

Chystám sa otvoriť ústa, aby som Rowan utešila aspoň svojimi slovami – i keď nebudú myslené vážne, ale v momente, keď sa nadýchnem, ticho okolo nás prelomí trénerov nahnevaný hlas a ja stíchnem. Chvíľku ho počúvam – rozčuľuje sa, nadáva, kritizuje. Netrvá to však dlho a moja myseľ opäť skĺzne do neznáma, kde vo svojich predstavách existujem len ja a moje myšlienky.

Môj hnev, alebo to počiatočné sklamanie je preč.

Opäť som nadšená.

A to nadšenie mi nikto nevezme. Ani trénerove ostré slová, ako som dnes totálne zlyhala.

~

Je utorok. Môj druhý deň trestu. Druhý deň v Lukovej prítomnosti. Druhý deň, kedy sedím na zemi a brutálne sa nudím. Kebyže môžem a možno aj môžem, urobím stojku na hlave, alebo skrátka niečo, čo by ma aspoň na pár minút nejako zabavilo. Nie som si, ale istá, či je stojka vhodnou alternatívou ako sa zabaviť v kancelárií odutého policajta, ktorý si opäť ťuká niečo do notebooku.

Dokonca aj Rocco vyzerá nadmieru unudene a to až tak veľmi, že každú chvíľu zatvára a otvára oči, akoby prechádzal zo spánku späť do reality. Súcitím s ním viac ako si to krásne, huňaté zviera môže myslieť.

Prechovávam v sebe obrovskú túžbu aspoň nejako zaujať Lukovu pozornosť, ale ten zamračený výraz na jeho tvári a to s akou vytrvalosťou ťuká do klávesnice, ma neskutočne odrádza. A tak si svoje ochkanie a achkanie nechávam pre seba a radšej počítam viditeľné čiastočky prachu, ktoré mi lietajú nad hlavou a zamýšľam sa nad vecami, nad ktorými sa zamýšľať ani nemusím.

„Dnes si nejako ticho," ozve sa Luka po ďalších ukrutných minútach a ja v rýchlosti otáčam hlavu stranou k dverám, aby som tým zakryla obrovitánsky úsmev, ktorý sa mi predrie na pery.

„Ty si ticho," oponujem, ale nedvíham hlavu, aby som sa na neho pozrela. Už od rána je totižto medzi nami také to zvláštne napätie, ktoré vôbec nie je príjemné. Väčšinou by som sa snažila prelomiť ho – hlúpym vtipom, alebo hlúpymi rečami, ale rozhodla som sa mlčať, čo bolo pre mňa hrozne ťažké, pretože milujem rozprávať. A najmä hlúpe vtipy. „Mám totiž takú teóriu, že ak si ticho ty... znamená to, že mám byť ticho aj ja."

Odvážim sa, zdvihnem pohľad, ktorým som dovtedy pozorovala Roccov pokojne dvíhajúci sa hrudník a zapozerám sa priamo na Luka, ktorý s rovnakou intenzitou sleduje mňa.

Vždy, keď som čítala knihy, zvykla som prevracať očami nad pocitmi, ktoré prežívali hlavné postavy v podobných situáciách. To bláznivo búšiace srdce, zrýchlený dych, spotené dlane – totálne nereálne – teda až do určitého momentu – do tohto momentu, kedy sa s tými pocitmi dokážem stotožniť do takej miery, že sa menia na úplne reálne.

Luka sa málinko vystrie a potom ma prekvapí svojim úsmevom, takým ktorý sa tiahne takmer pozdĺž celej jeho tváre. Je to úkaz. Niečo nádherne. Niečo čo vás pripraví o dych. „Táto tvoja teória je pekne hlúpa...." povie a neprestáva sa usmievať, zatiaľ čo ja neprestávam cítiť ako mi celé vnútro zoviera nejaká neviditeľná ruka, ktorá ma dusí, no zároveň privádza späť k životu. „...pretože ja nechcem, aby si bola ticho."

Je to hlúpe cítiť sa takto. Cítiť toto všetko.

Ale nedokážem si pomôcť.