Dangerous Love

3.kapitola

„Hoci je klamstvo zázračne rýchle, pravda ho aj tak dobehne."

/Jacob Cats/

~

Milujem zábavu. Ten neopísateľný pocit, keď mi pery roztiahne úsmev. Milujem si robiť zábavu aj z ostatných ľudí. No keď sedím v zatvorenej kancelárií, ktorá kedysi patrila starému Tomovi a intenzívne opätujem pohľad mužovi na druhom konci stola, neprídem si moc zábavná.

V hrdle mám zvláštne sucho, ktoré spôsobuje, že si takmer každú minútu musím ticho odkašľať. Spotené dlane chladím pod zadkom a tá poloha je po chvíli natoľko nepríjemná, že sa pomrvím a posadím sa tak, že jednu tenisku vyložím na stoličku a kolenom si podopriem bradu. Bolo by odo mňa hlúpe, keby som aspoň na pár sekúnd odtrhla pohľad a tak sledujem každý maličký detail jeho správania.

Narozdiel odo mňa vôbec nepôsobí nervózne.

Jeho tvár neodráža takmer žiadne emócie. Vidím len rezanú sánku, ktorú zdobí jemné strnisko, hlboké hnedé oči a na krátko ostrihané vlasy, ktoré pokope nedrží žiaden prípravok na vlasy. Tým som si teda nie celkom istá. A tú impulzívnu časť mňa, ktorá si tu všemožne túži overiť, rýchlo zaženiem do úzadia.

Nevyzerá staro, ale podľa širokých ramien a vystretého chrbta, usudzujem, že má toho na tomto svete určite prežitého viac ako ja.

Na stole nevidím žiaden fotorámik s fotkou rodiny, iba kopec papierov a čiernu šálku na ktorej sa bielym písmom vyníma písmenko D – teda to je to jediné, čo z môjho uhla pohľadu dovidím a keďže nie som blbá, aby som sa naťahovala a zisťovala, čo všetko sa píše za jedným, jednoduchým D, ostávam sedieť na svojom mieste a naďalej ho pozorujem.

To napäté ticho prelomí ako prvý. „Môžem vám urobiť čaj?"

Jeho hlas je naďalej tak podivne chrapľavý, že krčím obočie a snažím sa analyzovať, či tak rozpráva naozaj, alebo si len potrebuje prečistiť hrdlo. Tak ako to rýchlo urobím ja.

„Nie, ďakujem."

Nadvihne obočie, ale nič viac nepovie, len do prstov chytí pero a otvorí jeden z tých vtipných policajných zápisníkov, ktoré sa povaľujú na stole aj otcovi. Ten jednoduchý pohyb spôsobí, že upriamim pozornosť na jeho dlhé prsty a mužné zápästie, ktoré objímajú hnedé náramkové hodinky.

„Ako sa voláte?" spýta sa ma a ja odvraciam oči od jeho ruky a pre istotu sa dívam na kus nenalakovaného dreva, ktoré sa v rohu stola štiepi na drobné kúsky.

Väčšinou mi príde divné, keď ma niekto oslovuje so zvláštnou úctou, akoby som aj ja vo svete mala svoje miesto. Ibaže pri ňom, mi tento druh rešpektu založený na mojom klamstve príde až príliš pritiahnutý za vlasy.

Nemám však odvahu povedať pravdu. Navyše ma nervozita pomaly opúšťa a ja túžim poznať, ako dlho som si schopná s týmto falošným výsluchom udržať vážnu tvár. „Emily," poviem.

Pohne zápästím a ja opäť civiem na jeho tvár. Na čele sa mu medzi obočím rysuje drobná vráska. „Vek?"

Mám neskutočnú chuť pripomenúť mu, že sa zabudol opýtať na moje priezvisko, ale miesto toho sa opäť nepríjemne zamrvím na stoličke a trepnem ďalšie klamstvo, ktoré sa mi dostáva na jazyk. „Devätnásť."

Neviem, či to spôsobí tá informácia, alebo niečo iné, ale tentokrát je to on, kto si ma obzerá. A ja presne viem čo vidí. Krátke hnedé vlasy splývajúce na ramená, ale rozhádzané na všetky svetové strany. Obrovské modré oči a bledú tvár. Na sebe mám džínsové šortky a červené tričko, ktoré som pred pár rokmi ukradla bratovi. Vyzerám ako decko a tie hlúpe leukoplasty s Nemom, ktoré mu vytŕčam pred tvár sú toho iba jasným dôkazom.

Našťastie nič nekomentuje, iba si to číslo zapíše a potom položí zápisník aj s perom na stôl, prekrižujúc si ruky na hrudi. „Kde presne vás okradli, Emily?"

Vôbec netuším, čo je horšie. To, že sa tvári tak sakra vážne, alebo to ako neskutočne inak znie moje meno na jeho jazyku. Niečo na ňom mi však na pery prilepí úsmev a ja konečne prelomím svoju fasádu a koleno si pritiahnem k hrudi ešte bližšie. „Kráčala som dole ulicou, keď som si všimla, že nie všetci sú dnes tak šťastní ako ja. Máme tu v meste jedného bezdomovca, neustále všetkým nadáva a keď mu cestou z obchodu dám niečo najedenie namiesto vďaky ma obdarí nepekným slovom."

„Tento bezdomovec vás okradol?" preruší ma a už len tá predstava tej situácie spôsobí, že sa rozosmejem.

Rýchlo však smiech zažehnám, ešte rýchlejšie zvážniem, spustím nohu späť na podlahu a odvážne sa k nemu nakloním bližšie. „Ukradol mi úsmev a myslím, že to isté niekto ukradol aj vám, pán policajt."

Len čo dopoviem pery roztiahnem do tak širokého úsmevu, že mi musí byť vidno hádam všetky zuby.

On sa však neusmieva. Ba naopak, podľa zamračeného výrazu usudzujem, že mu môj krátky prejav neprišiel tak vtipný ako mne samotnej. A potvrdia to aj jeho ďalšie slová. „Vy si zo mňa robíte srandu, slečna?"

Môj úsmev sa okamžite vytráca a v mysli márne hľadám slová, ktoré by potvrdili, že robiť si z neho žarty, bolo to posledné, čo som túžila urobiť. Ústa však zaklapnem na prázdno, keď sa dvere otvoria a dnu sa so smiechom dovalí John, jeden zo starších otcových kolegov. Hovorme o dokonalom načasovaní. Chvíľu mu to trvá kým sa pozbiera a všimne si, že sedím na stoličke a svoj pohľad smerujem všade, len nie na neho.

A potom zo seba dostane to trápne, otcovské. „Čo tu robíš Emmie?"

„Ty ju poznáš?"

John však odignoruje nechápavo položenú otázku svojho kolegu a pristúpi ku mne, prikladajúc mi roztvorenú dlaň na vrch hlavy, aby ma tak zatlačil hlbšie do stoličky. „Čože si nám vyviedla Emmie?"

Zavrčím a snažím sa dostať z jeho zovretia, ale akákoľvek snaha proti hrbe svalov, ktorá nado mnou hovie, je úplne márna. „Nič, nič, pusť ma Johnatan inak ťa uhryznem!" a naozaj sa naťahujem sánkou k jeho rukám, ale som slabý protivník a jeho reakcia je iba smiech.

„Ty ju poznáš, Johny?" ozve sa zase o trocha viac nástojčivejšie a John konečne uvoľní ruku z mojej hlavy a štuchne ma do rebra, čo spôsobí, že na neho vycerím zuby. Reakcia? Žiadna!

„A ty nie?" oponuje a je vidieť, že sa zamýšľa, pretože po malom nezvratnom momente sa mu rozšíria viečka a trocha prisilno sa capne po čele. „Jasné, že nie. Luka, toto je Emily, šéfova dcéra a Emily, toto je Luka, náš nový rodinný prírastok."

Luka.

„Zaujímavé," zahrmoce spomínaný, ale nepodá mi ruku a ja to vôbec neočakávam. Radšej sa v tichu pozbieram na nohy, schmatnem svoj vak a so slabým, sotva povšimnuteľným pošmyknutím odkráčam k otvoreným dverám.

„Tak ja idem teda za otcom," mrmlem, ale nakoniec zastanem a venujem Lukovi posledný pohľad. Neprekvapuje ma, že sa na mňa nedíva, čo však nechápem sú kútiky jeho pier vyzvŕtané do úsmevu. Neviem, síce, či mu príde vtipná moja fakt tackavá chôdza, alebo to, ako sa všemožne snažím zakryť svoje obrovské zahanbenie, ale pozbieram v sebe aj posledné kúsky odvahy a  prehovorím. „Maj sa, Luka... a dávaj si obrovský pozor na svoj úsmev."  

~

Vidieť po dvoch kapitolách príbehu vaše komentáre a uvedomiť si, že máte vo mne toľkú dôveru pre mňa znamená neskutočne veľa. Nie je deň, kedy by som za vás nebola vďačná.

Mám tie najlepšie čitateľky na svete.
NAJLEPŠIE.