Dangerous Love

20.kapitola

„Smiech a úsmev sú brány, ktorými sa dá do človeka prepašovať mnoho dobrého."

/Christian Morgenstern/

~

Ďalší týždeň som natoľko zavalená tréningmi, že vynechávam nie len ranné behy, ale aj tie večerné. Budím sa takmer bez energie, počas tréningu zo seba vydolujem všetko a večer zaspávam tak skoro, že to začína byť podozrivé aj rodičom.

Som ako v začarovanom kruhu. Raňajky, tréning, večera, spánok.

Žiaden Luka. Žiaden Rocco. Žiadne tresty.

Nie je to tým, že som zahanbená – vždy, keď čo i len na pár sekúnd zatvorím oči, ocitnem sa zas a znova v Lukovom aute. Na pokožke dokonca ešte stále výrazne cítim dotyk jeho prstov – slabý, nevinný, no predsa spaľujúci. Je to ako sen, ktorý ma sprevádza noc, čo noc. A som až príliš naivná, ak niekde v kútiku duše stále dúfam, že sa to zopakuje.

„Mám to! Mám to! Mám to!" kričí Rowan, keď sa piatok na obed stretávame pred bránou školy, kde pravidelne každý deň trénujeme.

Nemám moc dobrú náladu, možno preto, že som celý týždeň nevidela Luka a možno len preto, že nadobúdam pocit, akoby som tento týždeň vybehala celú svoju dušu. Jednoducho nevládzem a potreba schúliť sa do klbka a celý víkend prespať, iba vzrastá.

Ibaže Rowanina nálada oproti tej mojej doslova ožaruje všetko na okolo. A nenasvedčuje tomu, len ten širokánsky úsmev, ktorý sa tiahne cez celú jej tvár, ale aj to ako predo mnou poskakuje a dookola opakuje. „Mám to! Mám to! Mám to!"

„A čo máš? Menštruáciu?" myknem plecom s úmyslom prejsť popri nej, ale ona sa znova postaví priamo predo mňa a pustí sa do ďalšej vlny, pre mňa dosť nepochopiteľného radostného tancovania. Presne takého radostného tancovania, ktoré som u nej videla naposledy pred štyrmi rokmi. „Ježiši, Rowan, veď si to dostala už v trinástich. To budeš takto vyvádzať každý mesiac?"

„Nieeeeee," zatiahne a keď si všíma môj nezaujatý výraz, zamáva mi pred tvárou zväzkom papierov. „Mám to, nechápeš?"

Stále sa netvárim, akoby zrejme chcela, pretože s teatrálnym prekrútením oči, pokračuje. „Milá moja, priateľka, práve sa pozeráš na celkom novú a navyše právoplatnú, vodičku!"

„Čože?"

Rowan sa pustí do ďalšej vlny radosti a papiermi mi máva pred očami tak prudko, že sa obávam, aby som to neschytala priamo do nosa. „Vieš ako som o tom neustále básnila, len otec nebol dvakrát nadšený a potom, čo sa stalo už vôbec nie, ale Luka sa za mňa prihovoril a potom to aj celé vybavil a tu to máme..." rozhodí rukami a veselo pokrúti bokmi. „Musíme to osláviť. Ešte dnes. Vezmem auto a pôjdeme tam kam minule. Môžem sa dokonca dohodnúť s Aronom, aby..."

Myslím, že som ju prestala počúvať pri zmienke Lukovho mena, ale nie som si celkom istá. „Počkaj, počkaj, počkaj..." dvihnem ruku do vzduchu a skrčím obočie, pretože mám pocit, že som ju asi zle počula. „Luka sa za teba prihovoril?"

„Áno," povie a tvár jej zahalí ďalší široký úsmev. „Jednoducho sa u nás jeden večer objavil, s otcom mali dlhú debatu a bum, na druhý deň to bolo! Som tak strašne nadšená, ani by si neverila, ale chcela by som doslova lietať..." hovorí ďalej, no ja zase prestávam počúvať, alebo sa skôr len ocitám v akomsi tranze, kde ničomu a najmä nikomu nerozumiem.

Som šťastná, pretože Luka týmto spôsobom Rowan neskutočne pomohol. Tá sebecká časť mňa, však každý takýto čin vníma úplne inak. A som asi zlý človek, keď si želám, aby Lukove priateľstvo a ochota pomôcť, boli mierené iba na mňa.

Veľmi zlý človek.

„No tak," drgne do mňa Rowan, keď mlčím zrejme pridlho. „Sľúb mi, že so mnou dnes pôjdeš a ja ti sľúbim, že tentokrát zo svojej zábavy vynecháme všetkých mužského pokolenia a sústredíme sa iba na to, aby sme patrične oslávili môj velikánsky úspech."

„Nebudeš môcť piť," podotknem, ale ani otrávený tón môjho hlasu, nijako neničí Rowaninu radosť.

„Ja už sa s tým nejako zmierim," povie mi a znova ma potiahne za ruku, konečne smerom k ihrisku a tribúnam, kde sa už ostatné dievčatá vo veľkom rozcvičujú. „Ja čakám, Emily."

Naozaj nemám náladu. Chcem si len ľahnúť, alebo skrátka tráviť čas sama so sebou. Rowanina radosť je, ale niečím, čo nechcem pokaziť a možno preto súhlasím. „Zabudni však na to, že si oblečiem šaty!"

Odpoveďou mi je len Rowanin hlasný výkrik, ktorý dostatočne vyľaká všetkých a všetko v našom okolí.

~

„Dnes naozaj nemôžeš ísť von," zamumle zamyslene mama, hneď ako ju zasvätím do svojho, teda Rowaninho plánu.

„Myslela som si, že ten priestupok mám už dávno odpustený," zamračím sa a naďalej sledujem ako sa mama zamyslene zvŕta po kuchyni a mieša, seká, krája, čo sa jej len dostane pod ruku.

„Samozrejme, že máš, srdiečko," úskokom na mňa pozrie, kútiky pier vykrúti do úsmevu a hneď sa vráti k svojej činnosti. „Som veľmi rada, že Rowan sa konečne podarilo urobiť si vodičský preukaz, ale dnes musíš ostať jednoducho doma."

Opriem sa o kuchynskú linku a úplne zabúdam na to, že som pred pár minútami všemožne túžila po horúcej sprche, ktorá by mi pomohla povoliť všetky stuhnuté svaly, ktoré som si pri dnešnom tréningu opäť vysilila. „A to už prečo?"

„Pretože budeme mať hostí," odpovedá mi a konečne sa ku mne otočí, venujúc mi všetku svoju pozornosť. „Mala by si zavolať Rowan, že dnes nemôžeš a potom si daj sprchu. Tú chvíľu na teba počkáme."

S Rowan sme sa ešte po tréningu zastavili u Mony, aby sme jej dokonalý úspech oslávili veľkou porciou hranolčekov a čokoládovým kokteilom, ktorého chuť ešte stále výrazne cítim vo svojich ústach. Možno preto ten čas tak rýchlo zbehol a mama sa na mňa díva s nedočkavosťou, akoby moje postávanie v kuchyni, nijako nenapomáhalo jej dobrej nálade.

„Šup-šup," zamáva rukami vo vzduchu, no pred tým, než sa stihne otočiť späť k pariacim sa hrncom, zastavím ju svojou otázkou.

„A kto vlastne príde?"

„Ach, len Luka," povie s úsmevom. „Myslela som, že by bolo od nás milé, keby sme mu týmto spôsobom poďakovali za to, že vám v ten večer s Rowan pomohol a ani mu nerobilo problém, celý týždeň dávať na teba pozor. Tak som otca požiadala, aby ho pozval a on súhlasil. Navyše, celkom rada ho spoznám, keď už s ním chodievaš behať."

Takmer prídem o dych, ale všetko zakryjem vo svojom vážnom výraze. „Odkiaľ vieš, že s ním chodievam behať?"

„Nie som slepá," zasmeje sa a znova ma obdarí prísnym pohľadom. „A už bež. Večera bude za dvadsať minút."

Teraz si už nedovoľujem zbytočne naťahovať čas. Schody beriem po dvoch a oblečenie z tréningu si vyzliekam neuveriteľnou rýchlosťou. Dokonca aj sprcha, v ktorej trávim väčšinou hodinu, trvá len pár minút. Nakoniec si na seba nevlečiem svoje najkrajšie a najobľúbenejšie šaty, vlasy si prečešem kefou a pri pohľade do zrkadla mám chuť siahnuť po svojej kozmetickej taštičke a napraviť všetko, čo sa mi zdá v danom momente nesprávne. Neurobím to.

Úplne odignorujem ten chaos, ktorý v sebe cítim. Motýle v bruchu, potiace dlane, rýchlo tlčúce srdce. Ignorujem aj to, ako veľmi sa snažím vyzerať aspoň trochu dobre. V ten večer ignorujem veľa vecí. Napríklad aj prestreté miesto pri stole, ktoré nijako nesedí s číslami v mojej hlave, no predsa niekomu patrí. A ten niekto všetko zmení.

~

Myslím, že už poriadne dávno nebola takáto "autorská" poznámka pod vlnkou :) a keďže sme už pri dvadsiatej kapitole tohto príbehu, dovolím si to napraviť. :) Ani neviete, ako veľmi pre mňa znamená všetka vaša podpora, tento príbeh sa ani poriadne nerozbehol a vy ma už tešíte a posúvate ďalej. 

Naozaj ďakujem za vaše hviezdičky a najmä komentáre, pretože tie sú neskutočnou motiváciou! 

Zbožňujem vás!