Dangerous Love

Epilóg

„Keď milujeme, všetko má väčší význam."

/Paulo Coelho/

~

„Devätnáš?"

Moja otázka sa stretáva s tichom a keď málinko pootočím hlavu, zisťujem, že na mne Luka visí pohľadom, plným neistoty a obáv, zrejme z toho, že odmietnem. Netuším, čo cítiť. Keď vás niekto postaví pred hotovú vec, nemáte čas na dlhé premýšľanie o všetkých pre a proti. Je to ako beh. Stojíte na čiare a odrazu musíte vyštartovať vpred - bez myšlienok a iba s jedným cieľom – vyhrať.

„Devätnásť," testujem to jednoduché slovo na jazyku, vynechávajúc pýtavý podtón. Je to len číslo a v tomto prípade vek, ktorým musím prejsť, aby som sa s ostatnými mohla podeliť o svoju radosť z toho, čo momentálne zažívam. „Devätnásť budem mať až za rok," neodpustím si podotknúť.

„Viem," povie Luka stroho a miesto ďalších slov natiahne ruku k mojej tvári, venujúc nežný dotyk pramienku neposlušných vlasov, ktorý mi zatlačí za ucho. Celá horím, keď sa ma dotýka. Chvejem sa, keď ma zaujato pozoruje. Mám potrebu vykričať to do celého sveta, ale nemôžem.

Chápem jeho postoj. Chápem, čo sa mi snaží vysvetliť. Avšak myšlienka na to, že sa rok budeme skrývať pred zrakom ostatných, sa mi vôbec nepáči. Som, ale ochotná urobiť aj to najmenšie, pretože som už dávno pochopila, aké to môže byť pre nás ťažké.

„Devätnásť," prikývnem a pery sa mi vykrútia do širokánskeho úsmevu. Niekedy to neviem zastaviť. Ten neuveriteľný pocit šťastia, mi zaplaví hruď, stlačí žalúdok a drží sa ma, neskutočne dlho. „Takže budem tvoje veľké tajomstvo?"

Lukovou tvárou sa mihne tieň a ten ma zbaví úsmevu rýchlosťou blesku. Pozorujem, ako odo mňa odvráti pohľad a zadíva sa dopredu na Rocca, ktorý medzi stromami zrejme naháňa veveričky. Niekde za našimi chrbtami práve svitá a zatiaľ, čo sa niektorí ľudia oddávajú príjemnému spánku, my sme tu. V parku, na tráve, v teniskách a zaliaty potom, po rannom behu, ktorým to celé istým spôsobom začalo.

„Dávam ti priestor rozmyslieť si to, Em," prehovorí, ale jeho oči ostávajú prilepené smerom k Roccovi a nech nakláňam hlavu akokoľvek, v prítmí, ktoré hovie okolo nás, len ťažko dokážem čítať výraz na jeho tvári. „Nezaslúžiš si byť niekoho tajomstvom a ver mi, že chcem pre teba oveľa viac, ale práve teraz, na to nie je vhodná doba."

Automaticky sa k nemu prisuniem o niečo tesnejšie, až kým sa nám nedotýkajú stehná a boky. Cítim to známe teplo vyžarujúce z jeho tela a v nose sa mi mieša korenistá voda po holení a niečo, čo je čistý Luka. Milujem byť pri ňom takto blízko. A presne preto očami naďalej ostávam na jeho tvári, keď sa nakloním ešte bližšie a perami sa mu celkom ľahučko obtriem o plece.

Myslím na Jennu.

Myslím na Wendy.

Myslím na Jonathana.

A stovky ďalších ľudí, ktorí môžu mať niečo proti nám.

Luka možno nevie vyjadrovať to všetko, čo cíti, prostredníctvom svojich slov. Mne, ale stačí to, ako sa na mňa neustále pozerá, s očami plnými emócií a skrátka viem, že v ňom drieme niečo tak silné, ako vo mne.

Ostávam s bradou opretou o jeho plece a keď sa mi bruškami prstov opäť ráz dotkne tváre, pomaly zatváram oči a na pery sa mi vkráda širokánsky úsmev. Jeho láskanie je nežné, pomalé a akonáhle sa k dotykom pridajú aj jemné bozky, ocitám sa na mieste, kde mám v hlave prázdno a celé moje vnútro doslova horí.