Dangerous Love

23.kapitola

„Ak chceš byť veľký bojovník, musíš veriť, že si najlepší. Ak nie si, predstieraj to."

/Muhammad Ali/

~

Opustilo ma všetko šťastie. Presne táto myšlienka sa mi prehráva v hlave, keď sa špičkami tenisiek odrážam od asfaltového chodníka. Do uší mi hučí Eminem s jeho skladbou Not Afraid, ktorá dokonale odzrkadľuje moju momentálnu náladu.

Nebojím sa. Naozaj nie. No každá bunka v mojom tele predsa výrazne vníma prítomnosť človeka, ktorý s ľahkosťou beží vedľa mňa.

Luka.

Celý týždeň som vstávala o hodinu skôr, aby som sa mu mohla vyhnúť, ale práve dnes - v toto mimoriadne chladné ráno - ma zradil vlastný budík a tak som sa chtiac, či nechtiac ocitla vonku o hodinu neskôr. Možno som ostala zarazene civieť, keď som periférne zbadala, že ma čaká. Prvá myšlienka bola jasná - nikam nejdem. A potom ma zachvátila akási úzkosť, ktorú vôbec nedokážem popísať. Akoby ma niekto tlačil dopredu, priamo... priamo k nemu.

Tá úzkosť so mnou ostáva aj keď sa snažím vytlačiť z mysle akúkoľvek myšlienku na Luka. Nedokážem si pomôcť. Cítim ho vedľa seba. Vnímam s akou ľahkosťou beží v bezpečnostnej vzdialenosti priamo vedľa mňa. Ruky ma pri tele a aj keď sa na neho nedívam, som si istá, že sa tvári nadmieru zamyslene. Zbieram odvahu pozrieť sa jeho smerom. Preskúmať očami každú krivku jeho tváre. Len na malý moment zabudnúť na to všetko, na čo sa zabudnúť nedá.

Má snúbenicu.

A aj keď medzi nami nikdy nič nebolo, a pravdepodobne ani nič nikdy nebude, cítim sa nahnevane, že tento dôležitý fakt predo mnou zamlčal.

Po pár minútach a pár ďalších pesničkách, spomalíme do krokov. Snažím sa dýchať, nemyslieť na nič iné, len na to, aby som čo najskôr upokojila zrýchlený tlkot svojho srdca, no môj pokus sústrediť sa zaniká v momente, kedy mi Luka vytrhne jedno slúchatko priamo z ucha.

„Ahoj," povie ako prvé, keď ho obdarím vražedným pohľadom.

Nedychčí tak zúfalo ako ja. Dokonca ani na tvári sa mu neodráža žiaden dôkaz toho, že by práve odbehol niekoľko kilometrov. Za to ja som celá spotená a ústa mám málinko pootvorené.

S neochotou si z uší strhnem aj druhé slúchatko. „Ahoj," hlesnem.

„Pozrime, ona aj rozpráva," zatiahne Luka a ja musím v momente zastať a prekvapene otvoriť ústa. Použil práve pán náladový sarkazmus?

Som však ticho.

Stojíme, zazeráme na seba a chvíľu to trvá, kým Luka zas a znova nepreruší trocha napätú atmosféru, ktorá sa medzi nami vytvára ako kožka na pudingu. „Môžem vedieť, prečo si sa mi posledné dni tak vyhýbala?"

Aj ja chcem byť sarkastická, chcem mlčať, ďalej ho ignorovať, no zároveň zúfalo rozprávať. A tak prejdem priamo k veci. Žiadne otáľanie, žiadna príprava, žiadne sladké reči. „Prečo si mi to nepovedal?"

Úmyselne vynechám koreň svojej otázky. Luka je dostatočne inteligentný na to, aby si zvyšok domyslel, bez toho, aby som sa musela pýtať priamo. Prečo si mi nepovedal, že máš snúbenicu?

„Záleží na tom?"

Očami zablúdim k tým jeho, všemožne sa snažiac vyčítať niečo, čo mi naznačí, že sa v ňom odohráva aspoň spolovice taký zmätok ako vo mne. Nevidím však nič, len akési prázdno a otázku na ktorú sa donútim odpovedať.

„Sme priatelia... takže áno," pomykám plecami a nedodám, že po odpovedi túžim s čisto sebeckých dôvodov. Keby totižto od začiatku poznám pravdu, možno by som dokázala predísť všetkým tým zmiešaným pocitom, ktoré sa vo mne stále len kopia a kopia.

Luka ma zarazene sleduje. Číta mi z tváre a zatiaľ čo ja robím to isté, všímam si ako mu to celé dôjde. Jeho vážnu tvár v sekunde vystrieda výraz, ktorý zúfalo kričí - len to nie. „Emily," osloví ma a ja v okamihu chápem.

„Čo...?"

„Nemôžeš ku mne cítiť nič viac ako priateľstvo," povie.

Nemôžeš. To je to slovo, ktoré tak jednoducho znie, no dodržať ho je až príliš zložité. Aj v detstve sa každé jedno nemôžeš mení na výzvu, ktorú sme všetci raz porušili. Pretože, keď vám niekto povie - nemôžeš tam ísť - vaša hlava automaticky vytvorí kopec otázok ako - prečo? Je tam niečo nebezpečné? Niečo tajomné? Niečo dobré?

„Prečo?" opýtam sa priamo, ignorujúc ten kúsok mňa, ktorý kričí, aby som bola ticho. Nemôžem ostať ticho. Nemôžem ignorovať to čo cítim. Nemôžem žiť v tme.

„Sakra," dostane zo seba Luka šepky a rukou si prehrabne svoje na krátko ostrihané vlasy. Odrazu pôsobí zúfalo, akoby vysvetlenie nebolo také jednoduché a slová celkom nedostačujúce. „Nechcem v tebe prebúdzať žiadne pocity, Em. A ak nevidíš to všetko, čo medzi nami stojí... nemôžem s tebou ďalej behať a nemôžem byť ani tvoj kamarát."

Nenávidím to slovo. Nenávidím to, že ho tak bezprostredne opakuje. Nemôžem, nemôžem, nemôžem.

Ako to všetci hovoria? Že pravda bolí? Dovoľujem si súhlasiť. Aj Lukova pravda ma pristihne úplne nepripravenú. V jednej chvíli na neho túžim tlačiť a v ďalšej nedokážem nájsť žiadne vhodné slová, ktoré by ma z celej situácie dostali.

Má to však vpísané do tváre a všetko sa to maličkými kúskami presúva až na mňa. Také zmierenie, ktoré cítim na hrudi je sotva opísateľné.

Moje nemôžeš sa v sekunde mení na musíš. Musím sa posunúť ďalej. Pretože pravda je taká, že Luka odchádza. Je zasnúbený a nech je naše priateľstvo akékoľvek - skončí v momente, keď nasadne do auta a opustí mesto.

Som len hlúpa tínedžerka, ktorá nepozná ani polovicu z toho, čo sa v nej odohráva. A možno je pravda aj to, že pocity dokážu byť poriadne mätúce.

„Prepáč," zamumlem a chystám sa povedať oveľa viac. Ospravedlniť sa mu za moju detinskú ignoráciu, spýtať sa ho na Jennu, na to aká je v súkromí, na to, či ju ľúbi, ale akosi neskoro mi dochádza, že sme ostali stáť na tom istom mieste až príliš dlho.

Neviem koľko skutočne ubehlo minút. Možno veľa a možno len pár. To však nie je to, čo ma odrazu prilepí k chodníku a zastaví akúkoľvek funkciu môjho tela. Ani nedýcham, sotva žmurkám a snažím sa prosiť, aby to, čo vidím pred sebou, bol len nejaký krutý žart.

Ibaže nie je.

Keď sa pohnem, moje kroky ma okamžite vedú za Lukov chrbát. Chcem sa schovať, ukryť, utiecť, ale všetko je márne.

„Sakra, sakra..." nadávam a hneď ako ku mne Luka pootočí hlavu s otázkou - čo to vyvádzaš? - nepekne na neho zasyčím.

Uvedomujem si, že nie som neviditeľná. Ani za Lukovým mohutným chrbtom, ktorý mi ponúka aspoň aké také útočisko. Nič však netrvá večne a akonáhle sa pred Lukom objaví ďalší pár obrovitánskych tenisiek, celá zmeraviem a málinko vykuknem.

V jeden deň sa moje nemôžeš znásobí. Nemôžem k Lukovi nič cítim a možno nebudem môcť ani behať.

Len, čo tréner Adams totižto zachytí môj pohľad, zamračí sa a všetko naokolo pre mňa prestáva existovať.