Dangerous Love

44.kapitola

„Je to ako návrat domov po dlhom výlete. Taká je láska. Ako návrat domov."

/Piper Chapman/

~

Mám tendenciu porušovať pravidlá a robiť presný opak toho, čo mi ľudia prikážu. Možno preto sa opäť ocitnem u Luka doma - nervózna a ustráchaná, presne tak, ako keď som tu bola naposledy. V aute sme sa nerozprávali a okrem môjho chabého požiadania o odvoz, medzi nami nepadlo ani slovko navyše.

Robí ma to zúfalou. Takže celý čas nerobím nič iné, iba Luka intenzívne pozorujem. Tvár ma ako vyrytú do kameňa, postoj vzpriamený a oči blčiace hnevom. Presne to vo mne vzbudzuje ďalšie a ďalšie obavy, ktoré sa v mojich myšlienkach točia ako nezastaviteľný kolotoč. Nedokážem si pomôcť.

„Desíš ma," odvážim si povedať a tým aj prerušiť napätú atmosféru, ktorá plápolá okolo nás. Dvere sú zatvorené a my zostávame sami, schovaní pred celým svetom, presne v tej istej chodbe, kde sme sa rozprávali aj naposledy. Sotva dýcham a môjmu stavu vôbec nepomáha to, že tvárou v tvár sa Luka zdá byť ešte viac nahnevaný, ako celou cestou sem. „Odchádzaš?"

Je to jediná otázka, na ktorú odpoveď jednoducho potrebujem počuť, hneď v tejto chvíli.

„Nie," vydýchne a obaja sa k sebe súčasne pohneme ako dva magnety, ktoré priťahuje neodmysliteľná sila. „Nie."

Delí nás krok a aj ten sa stráca, keď ho Luka s ľahkosťou zdolá, až kým nie je tak blízko, že ho jednoducho cítim. Dotýkame sa a ja mám pocit, že neexistuje nič lepšie, než preciťovať to všetko, čo sa vo mne odohráva. Konečne dýcham, v bruchu mám kŕče a hruď ma páli, no nevymením to za nič, pretože je to presne to, čo cítim chcem.

Ten zmätok z Lukovho správania, ale vo mne ostáva a preto pred všetko to šťastie staviam clonu a nestrhnem ju, až kým nebudem poznať pravdu. „Si nahnevaný kvôli mne?" opýtam sa priamo a chvíľu len mlčky predychávam to, že stojíme oproti sebe, v tesnej blízkosti, s pohľadmi spojenými dokopy. Čakám, čakám a keď Luka dvihne ruku a teplou dlaňou ma pohladí po líci, neubránim sa povzdychu.

„Nie som nahnevaný," povie mi, no tentokrát nešepká a jeho hlas znie presne tak ako si ho pamätám - chrapľavo. „Zúrim, Em. Nie však na teba, ale sám na seba."

Bojím sa, že jeho slová znamenajú presne to, čo nechcem. Rozmyslel si to a ja budem musieť dlho čakať, kým sa mi zacelí tá obrovská diera, ktorá po ňom ostane.

„Prečo?"

Drží ma za tvár, tak jemne a nežne, že sa mu opieram lícom o dlaň a vstrebávam to teplo, až kým ho nemám v každom zákutí tela. „Keď prišlo to hlásenie, že si v nebezpečí, nedokázal som reálne uvažovať. Myslel som iba na to, že je to celé moja vina. Mal som niečo urobiť už vtedy, keď si ku mne prišla tak doráňaná z toho tréningu. Mal som ho preveriť, zničiť, skrátka urobiť niečo, čo by mu zabránilo, ešte viac ti ublížiť. Neurobil som však nič, Em a budem si to vyčítať ešte poriadne dlho."

V očiach má ľútosť zmiešanú s bolesťou a tvár prezrádza takmer to isté.

Pohnem rukou a keď sa ho dotknem na krku, hruď mám zaliatu teplom a v hlave milión myšlienok a pritom celkom prázdno. „Och, Luka... som predsa v poriadku."

„Ale nemusela si byť," vyhŕkne a zadíva sa na mňa ešte uprenejšie, tak, že takmer strácam silu v nohách. „Nechcel som nič iné, len ťa objať, Em. Zistiť, či si v poriadku, utešiť, ak by si nebola, ale nemohol som. Pred zrakom ostatných, pred tvojim otcom, som sa musel držať v úzadí a robiť si svoju prácu, pretože presne to sa odo mňa očakáva," pohne prstami a nakoniec aj celou rukou, až kým sa mi končekmi prstov neponára do krátkych vlasov. „Takže áno, som nahnevaný, ale len preto, že som urobil chybu."

„Nič z toho nie je tvoja chyba," šepnem a zároveň aj pokrútim hlavou v nesúhlasnom geste. „Myslela som si, že si si to celé rozmyslel..."

„Čo som si mal rozmyslieť?"

„Nás," vyrieknem a do líc sa mi vstrebe červeň, ktorá ma prinúti obrátiť zrak k podlahe. Som až príliš priamočiara. Neviem byť trpezlivá a občas som skrátka, len... príliš.

Prvýkrát za dlhú dobu sa za svoje správanie trochu hanbím a čakám, kedy Luka vybuchne smiechom, alebo povie niečo, čo ma presvedčí o mojej pravde, ale on ma len osloví a keď nereagujem, spustí ruku z mojich vlasov a prstami mi nadvihne hlavu do takej výšky, až kým sa na seba nedívame. „Mám takú teóriu, Emily, že niektoré veci si človek nemôže rozmyslieť."

Použil práve...?

On...?

Čože....?

Aj keď môžem dnešok zaradiť medzi najhoršie dni môjho života a v hlave mám ešte stále jasné spomienky na to, čo sa udialo, tvár mi aj napriek všetkému prelomí úsmev, ktorý sa ťahá cez obe moje líca. „To je moja fráza."

Dovolím šťastiu nech ma čiastočne zaplaví, ale až prirýchlo zvážniem a ocitnem sa na temnom mieste, ktoré je plné otázok a pochybností. „A čo... Jenna?"

Luka sa ani nepohne a ja napäto vyčkávam, až dokiaľ neprehovorí a tým neutíši to bláznovstvo, ktoré v sebe prechovávam. „Dlho sme sa rozprávali."

„Vie o mne?"

„Nie, ale mám pocit, že niečo tuší," prizná úprimne a ja k svojmu dlhému, imaginárnemu zoznamu nepriateľov pripíšem aj Jennino meno.

Mám výčitky svedomia a tie so mnou ostanú asi navždy, ale práve teraz, keď tu stojím a opätujem pohľad človeku, ktorý pre mňa znamená tak nesmierne veľa, všetko ide bokom. Pravda je taká, že okrem výčitiek sa oddávam aj strachu pred všetkým, čo nás s Lukom čaká, ale verím a jednoducho viem, že ak zotrváme nič a nikto nás nerozdelí.

„Takže ste sa rozprávali," skonštatujem a v hrdle mám odrazu až príliš sucho. Nasledujúce slová sa zo mňa rinú veľmi pomaly a nedobrovoľne. „Čo to... znamená?"

„Dovoľ mi ukázať ti to," zachrapčí Luka a ani nežmurknem, nezlapám po dychu, keď ma druhou rukou chytí za pás, skloní sa a jednoducho prekoná aj tú poslednú vzdialenosť medzi našimi perami. Snívam a žijem zároveň. Dýcham a nedýcham. Srdce mi v jednej chvíli zúrivo bije a v zapätí vôbec nereaguje. Mám chuť kričať na plné hrdlo a potom iba mlčať. Namiesto kriku, ale spolupracujem, hýbem perami a oddávam sa, celá celučičká.

Chcem byť ešte bližšie, cítiť ešte viac a preto sa staviam na špičky a tlačím k Lukovi tesnejšie, naďalej mu opätujúc bozky, ktoré trvajú a trvajú. A potom ma s ľahkosťou dvíha do svojho náručia a odrazu je bozkávanie jednoduchšie a priestor medzi našimi telami neexistujúci. Bozkávame sa celú večnosť, dotýkame oveľa dlhšie a všetko vo mne spieva, tancuje a kričí - šťastím, tak obrovským šťastím, že by som ho mohla rozdávať všetkým naokolo.