Dangerous Love

28.kapitola

„Najviac dáš tomu, komu dáš nádej."

/O. F. Babler/

~

Som v New Yorku. Nekochám sa však nádherným výhľadom na Sochu Slobody, ani neprechádzam Central parkom alebo Times square ako väčšina zatúlaných turistov. Sedím s nohami pod zadkom, opretá o stenu s telefónom v ruke, v jednej z hotelových izieb kdesi v Brooklyne.

Dnes je to tretí deň, čo sme tu. Deň, kedy máme od všetkého pokoj a zároveň aj deň mojich osemnástich narodenín.

Cítim sa, ale úplne rovnako. Žiadna celoživotná zmena sa nekonala, ani sa tak skoro konať nebude. Je zvláštne, že od detstva napäto vyčkávame na deň našich osemnástich narodenín, na dospelosť, ale keď ten deň nastane, zisťujeme, že všetko ostáva naďalej rovnaké. Vlasy mi nenarástli, peniaze nepribudli a ak som si myslela, že budem mať v osemnástke aspoň o niečo väčšie prsia, aj to je len nesplnený sen môjho trinásťročného ja.

Takže zatiaľ čo Rowan hlasno a najmä falošne pospevuje v sprche všetky pesničky, ktoré jej zídu na um, ja trávim čas rozčapená na posteli, snažiac sa odpísať priateľom a známym, čo si na mňa dnes istým spôsobom spomenuli. A nie je toho málo. Upozornenia na facebooku, email od babky a tety z Kanady a hŕstka esemesiek, ktoré mi robia najväčšiu radosť. Najmä tá od staršieho brata.

Dave – Všetko naj k osemnástke, šteňa. Opi sa aj za mňa.

JA- Prídeš domov? Môžeme sa opiť spolu.

Chvíľu mu trvá kým odpíše a tak vyťukám ďakovnú esemesku mame s ocom, s ktorými som pred pár minútami dotelefonovala. Spolu s Angie mi zaspievali typickú narodeninovú pesničku, ktorá v ich podaní znela ešte horšie ako Rowanino krákanie zo sprchy. Nemôžem však tvrdiť, že ma to nepotešilo.

Dave – Prepáč, tak skoro to nebude, ale keď prídem všetko ti vynahradím.

Hneď na to mi od neho príde ďalšia správa. Dave – Ako sa má Rowan?

Typické. Netuším, prečo sa môj starší brat zaujíma o to ako sa má moja najlepšia kamarátka, ale tú otázku mi pokladá takmer vždy, keď spolu komunikujeme. Preto mu odpíšem, že sa máme obe dobre, konečne mu poďakujem a nakoniec pošlem aj srdiečko, pretože mám narodeniny a srdiečka sú skrátka milé.

Kým voda v kúpeľni utíchne, stihnem ešte odpísať na tri správy. Rowan docupitá s úsmevom na perách, zabalená v mäkkom župane s fialovým uterákom na hlave. Len čo si zloží veci na svoju posteľ, odkopne spod nôh hŕstku ďalšieho oblečenia a zvalí sa ku mne, nechtiac ma pritom udierajúc do pleca.

„Takže?"

Nechápavo nadvihnem obočie a telefón položím na voľné miesto pri svojich nohách, ďaleko od Rowan a jej zvedavosti. „Takže...?"

„Už ti napísal?" opýta sa ma a tvár sa jej pritom rozžiari ako vianočný stromček.

„Ak myslíš Davida, tak áno, pred pár minútami," prikývnem ignorujúc pritom zvláštny pocit, ktorý sa mi pri predstave Rowan a Davida usadí na hrudi. Tí dvaja spolu? Hotová katastrofa.

Rowan sa našťastie zatvári zhnusene, akoby som jej miesto tabuľky čokolády ponúkla nejaký druh ovocia, ktoré z duše neznáša. „Nie, nemyslím tvojho hlúpeho brata, ale jedného pána policajta u ktorého si strávila noc."

Tentokrát som to ja, kto nad jej slovami skrčí tvár do grimasy. „Nehovor to takto Rowan. Pán policajt?" nadvihnem jedno obočie. „Nemá šesťdesiat."