Dangerous Love

30.kapitola

„Nemusíme pochopiť tento svet. Len sa v ňom musíme vyznať."

/Albert Einstein/

~

„Zopakuj ešte raz, čo presne si mu povedala."

Zakvílim a hlavu si ponorím do dlaní, akoby som sa naozaj dokázala skryť pred celým svetom a najmä pred zahanbením, ktoré mi do líc vtláča červeň. „Pvldlasmžekbyblvnjujorkuchcelabysmebimaplbzkl."

„Okej," zatiahne nechápavo Rowan a následne mi z tváre odťahuje aj dlane. Chvíľu s ňou bojujem, no nakoniec povolím a znova porazenecky zavzdychám. Presne to sa totiž zo mňa stalo v priebehu niekoľkých dní. Som uvzlykaná, stále vzdychám a občas sa budím zo sna, len preto, aby som zistila, že realita je naozaj taká, akou som ju urobila. „Zopakuj to ešte raz a tentokrát pekne zrozumiteľne."

„Robíš mi to naschvál?" spýtam sa jej naťahujúc sa po hranolke, ktorou si na pár sekúnd zapchám ústa. „Toto je už asi jedenásty rozhovor na tú istú tému."

Ako odpoveď mi ponúka naklonenie hlavy nabok a pohľad, ktorý donúti kňučať hádam aj rotvajlera. „Fajn," poviem a zadívam sa na stojan s farebnými servítkami. Všetko je lepšie ako dívať sa na Rowan, ktorá si moje trápenie doslova užíva. „Povedala som mu, že ak by bol v New Yorku, chcela by som, aby ma pobozkal."

„Och môj bože," prednesie Rowan teatrálne a ja nazbieram odvahu zase sa na ňu pozrieť. Usmieva sa, oba kútiky pier má zdvihnuté a jej oči doslova žiaria. Je ako vianočný stromček, ibaže je august a vianočné stromčeky sú totálne neaktuálne. „Toto ma nikdy neomrzí," zasmeje sa. „Mala som byť pri tom, keď si zo seba vykoktala tieto nádherné slová, ale vieš kde by som bola ešte radšej? Tuto v Philly, niekde pri Lukovi, aby som videla výraz jeho tváre."

„Ha, ha, ha," sarkasticky sa zasmejem, pchajúc si do úst ďalšiu hranolku. Vec sa má takto, že som hladná, pretože ma Rowan vytiahla k Mone už o desiatej ráno, len preto, aby sme sa pred ďalším krutým tréningom s Adamsom poriadne najedli. Nič zrejme nie je lepšie, ako behanie s bruchom plným hranoliek a čokoládových kokteilov. Už teraz si vraciam do úst. „Ja aspoň viem, kto schytal ten prúd slov, ktorý som vyvracala z úst počas toho ako som bola opitá. Za to ty, ani netušíš s kým si bola."

„Na tom nezáleží," zamumle Rowan a dlaňou si neprítomne pošúcha čelo. V tom momente túžim potom, aby som jej videla do hlavy. Nepovedala mi priveľa detailov z tej noci, kedy sme si zrejme obe prešli svojim osobným peklom. Ja som zo seba dostala niečo, čo som nemala a Rowan sa zaplietla s niekým, na koho je lepšie čo najrýchlejšie zabudnúť – to sú jej slová, nie moje.

Z New Yorku sme sa vrátili pred piatimi dňami. Unavené, ubolené, niektoré spokojné a iné nespokojné. Ja patrím do tej prvej kategórie. Domov som si priniesla úspechy, ktoré mi na pery tlačia úsmev, len čo na ne pomyslím. A možno to vyznie sebecky, ale neexistuje krajší pocit, ako robiť niečo a vidieť, že to má zmysel.

Myšlienka na úspechy, ale nie je tým, čo mi posledné dni rezonuje v hlave.

Keby si bol tu Luka, chcela by som, aby si ma pobozkal.

Celú cestu späť domov som premýšľala nad tým, ako sa mu vyhnem. Chcela som ho ignorovať, tváriť sa, že sa nič nestalo, aj naďalej žiť v nádherných ilúziách, že som nič podobné nepovedala. Luka mi to ale celé uľahčil. Keď som sa vrátila späť, bol preč. A to som zistila, len preto, že po dvoch dňoch bez jeho prítomnosti, som začala vyzvedať a otec mi potvrdil presne tie slová, ktorých som sa najviac obávala.

Luka je v Kalifornií.

Nie na stálo, ale aj to, že je tam, práve teraz, keď ja do seba pchám hranolčeky a zapíjam ich čokoládovým kokteilom, svedčí o tom, že musím prestať. Nie s jedením, ale so všetkými tými pocitmi, ktoré v sebe prechovávam.