Dangerous Love

37.kapitola

„Čím viac sa človek pokúša vyhnúť utrpeniu, tým viac trpí, pretože ho začínajú mučiť nepodstatné alebo bezvýznamné veci."

/Albert Einstein/

~

Austin má motorku, ktorú šoféruje prirýchlo a partiu priateľov s vtipnými menami. Všetci majú na sebe ťažké kožené bundy, bagandže a celkom desivo vyzerajúce tetovania. Snažím sa nezazerať, pretože strach vo mne je väčší než zvedavosť. Čím dlhšie však stojím po Austinovom boku, tým viac si uvedomujem, že netuším čo robím.

A tak si k perám prikladám plastový pohár s príliš teplým pivom, očami skúmam svoje čierne tenisky a v myšlienkach vediem dôležitý rozhovor sama so sebou. To jediné si dovolím robiť v prítomnosti svalnatých ľudí, ktorí vedú debaty o veciach, čo znejú ako z hororového filmu.

Moja druhá ruka - tá ktorá úzkostlivo nezviera pohár s pivom – hovie v Austinovej spotenej dlani, ktorej zovretie vôbec nie je príjemné. Dokonca mám pocit, že stačí málo a svojou silou mi roztriešti všetky kostičky na prstoch, a už len tá predstava je dosť desivá na to, aby som neodporovala. A preto mlčím a rýchlo prehĺtam pivo za pivom, zbavujúc samú seba zdravého úsudku a z polovice aj strachu.

Nemám sa čoho báť. Zatiaľ mi nikto nepohrozil a okrem rýchlej jazdy na motorke, kedy mi beleli hánky a hučalo v hlave, som celkom v poriadku.

Nedokážem sa, ale nijakým spôsobom zbaviť zlého pocitu, ktorý sa ma skalopevne drží ako taký kliešť. Je to tou atmosférou, alebo len tým, že si s ľuďmi okolo mňa nemám čo povedať. Tajne som dúfala, že ma Austin vezme niekam, kde by som aspoň na pár minút zabudla na všetko, čo ma posledné dni dusí. Som ale tu a kým sa ostatní zabávajú a s hurónskym smiechom popíjajú pivo, ja sa pekelne nudím a spolu s alkohol prehĺtam aj obrovitánske sklamanie.

A čo som vlastne čakala? Od človeka, ktorého sotva poznám. Na tej párty som bola poriadne opitá a ten krátky rozhovor, ktorý sme spolu viedli si už ani poriadne nepamätám. Môže to byť tým, že mám v hlave niekoho iného, alebo to vôbec nie je podstatné a ja hľadám lúč svetla na miestach, ktoré sú obklopené tmou.

To ale nie je to najhoršie.

Vždy, keď čo i len na chvíľku dvihnem hlavu a pohľadom preskúmam dav okolo seba, oči sa mi stretnú so starším dievčaťom s červenými vlasmi. Tá ma prepaľuje so zlosťou vpísanou do bledej tváre, akoby som jej zjedla večeru, ktorú pripravovala celé hodiny. Je to celkom strašidelné a preto zakaždým obraciam pohľad späť k svojim teniskám, tie sa zdajú byť najubezpečenejšou cestou.

Srdce mám beztak kdesi v hrdle a svaly na bruchu stiahnuté v bolestivom kŕči. Mám priveľa otázok a jazyk zviazaný v uzle, čo nejde rozmotať. Bojím sa, že keď pípnem, pritiahnem na seba pozornosť a nakoniec skončím ako obetný baránok, ktorého zjedia miesto dezertu ku všetkému tomu pivu.

Keby tu bol Luka, v ruke by som držala nejaký chutný koláč.

Keby tu bol Luka, vôbec by som sa nebála.

Keby tu bol Luka, nemusela by som na neho stále hlúpo myslieť.

Je zvláštne, že ma tak veľmi hnevá a pritom na neho neviem byť nahnevaná ani hodinu.

Z myšlienok ma preberie až chladná ruka pod tričkom, ktorá preruší nie len tok v mojej hlave, ale aj samotné dýchanie. Je to sekunda, nepatrný dotyk a odrazu ma namiesto nevinného držania za ruku, Austin hladí po odhalenej pokožke na chrbte. „Si nejaká mĺkva, maličká," zachraptí a rukou skĺzne nižšie tak, že sa ľadovými prstami dotýka lemu mojich džínsov. Nie je mi to príjemné, ale neodťahujem sa a ani neprotestujem, keď sa ku mne skloní a nosom ma pošteklí na krku.