Dangerous Love

32.kapitola

„Aby sa láska zrodila, stačí len malá nádej. Nádej potom môže po dvoch alebo troch dňoch pominúť, no láska je už na svete."

/Stendhal/

~

Čakám na ten moment. Napätá a neistá, počítam sekundy, kedy sa Luka odtiahne. Urobila som, čo som urobila. A tak sa v tom stále trvajúcom momente snažím zapamätať, ako chutia jeho pery na mojich. Je to blažený pocit plný nepriaznivých myšlienok, ktoré mi útočia na city. Rozum kričí, aby som sa odtiahla, ale srdce našepkáva úplný opak. Počúvam, samozrejme, že počúvam, pretože presne tak, ako sa táto chvíľa zrodila, môže zmiznúť a nikdy sa nezopakovať.

Som hlúpa, naivná a pokúšam všetko svoje šťastie. Navyše, čím dlhšie sa Luka nehýbe, tým väčšie sú moje výčitky. Nemala som, a práve s touto výčitkou sa chystám odtiahnuť, ale opäť ostávam prekvapená, keď všetko, v čo verím stráca zmysel. V sekunde, kedy sa niečo vo mne láme na drobné kúsky, Luka pohne perami, dvihne jednu dlaň a chytí ma za tvár, tak jemne a opatrne, že to sotva cítim.

Bozkáva ma. A moje srdce ide vyskočiť z hrude, brucho mám príšerne stiahnuté a každý pohyb pier naproti tým jeho je čoraz váhavejší a váhavejší. Nemôžem však prestať – túžiť a oddávať sa. Som len bábkou v jeho rukách, len neistým článkom zložitej skladačky, ktorá nemá riešenie. Som nikto, no v Lukových rukách sa stávam niekým, koho sama nepoznám.

Nakloním hlavu a on ma nasleduje, pomaly a neisto, no predsa prítomne. Chcem to cítiť, zapamätať si každú minútu, každý jeden pohyb, navždy si to vryť hlboko do srdca, pretože istá časť mňa chápe, že sa to deje prvý a posledný krát. A tak sa mu oddávam, nechám sa viesť a všetko naokolo vypúšťam z hlavy. Sme len my a naše spojené pery, ktoré sa o seba trú v pretrvávajúcich bozkoch. Nie som si istá, či vôbec dýcham, hruď mám priťažkú, podobne ako zvyšok celého tela.

Konám celkom nepremyslene a automaticky, keď sa k Lukovi ešte viac pritlačím, hľadajúc odpovede v tvrdosti jeho tela. Neodtláča ma od seba, ba naopak, druhou rukou mi skĺzne po chrbte v dokonalej súhre, práve v okamihu, keď sa ma prvýkrát dotkne jazykom. Chcem viac, oveľa viac, ale nič netrvá večne a prv než si stihnem zafixovať chuť jeho mentolovej žuvačky, všetko je preč.

„Kurva," vypľuje zo seba, vstávajúc sa na nohy. Sledujem ho, ako si rukou vchádza do vlasov, ťahá za ich konce a potom bezradne skláňa hlavu, naznačujúc mi všetko, čo nemusí hovoriť – ľutuje to.

Lámem sa, cítim to a tak si prekrížim ruky na hrudi v objatí, ktoré ma drží pokope. Ešte stále však žijem v tom momente, kedy bol pri mne tak blízko. V nose mám jeho vôňu – mix mužnosti a ťažkého parfumu. Pery sa mi chvejú a stále na nich výrazne pociťujem jeho bozky. Je to so mnou a navždy to so mnou zostane.

„Kurva!" zopakuje, ale tentokrát to slovo zhučí, až sebou trhnem a objímem sa ešte tuhšie.

„Prepáč!" skričím rovnako hlasne, ibaže môj hlas zlyháva a je plný zúfalstva.

Nechcem byť zlomená. Nechcem cítiť. Nechcem byť to dievča, ktoré rozvracia vzťahy.

Luka prestane pochodovať, zastane a pošúcha si koreň nosa. Každou časťou svojho tela mi dáva najavo to, čomu sa snažím neveriť. Zúri, panikári, ale najhoršie je, že nezdieľa ten euforický pocit ako ja. Sme na dvoch stranách rieky. Ja, stratená v ilúziách niečoho, čo nikdy nebude a on, v čírej realite, ktorá skrátka bolí.

Len čo zopakuje to isté slovo tretíkrát, už nemôžem mlčať. „Pobozkal si ma späť." Zašepkám to, ale Luka ma počuje, lebo po mne strelí pohľadom, ktorý ma okamžite umlčí. Som bezradná a vôbec nie pripravená na to všetko, čo príde.