Dangerous Love

19.kapitola

„Šťastie človeka nie je závislé na tom, akú rozlohu plnosti orie, koľko ľudí ho zdraví, alebo na akom drahom lôžku odpočíva, ale na tom, aký je dobrý."

/Seneca/

~

Zobudí ma až jemný dotyk prstov, ktorý pocítim na svojom ramene. Sedím skrčená v čudnej polohe, s nohami na sedadle a hlavou natočenou nabok. Chcem otvoriť oči, ale viečka mám tak ťažké, že sa úplne poddám korenistej vôni, ktorá ma štekli v nose a aj prudkej bolesti, šíriacej sa cez každý sval môjho už beztak dosť uboleného tela.

„Emily."

Ten hlas mi pripadá až príšerne známy, ale nemám síl akokoľvek reagovať na jeho vábivé volanie. Chcem iba spať – v teple a v obláčiku vône, ktorá pomaly opantáva všetky moje zmysly.

„Em..."

Ďalší dotyk, tentokrát o trocha viac prudší ma donúti otvoriť oči a na pár sekúnd žmúriť do slabého svetla, ktoré zalieva neznámy priestor okolo mňa. Spočiatku som zmätená, úplne zabúdam na to, kto som, kde som a čo vlastne robím a až keď sa pohnem, otočím hlavu, môj pohľad sa stretáva s tými najkrajšími očami na celom svete.

Lukovi na perách hovie úsmev, dokonca je to jeden z tých úsmevom, ktoré mu do líc vrývajú drobné jamky. Pozerá priamo na mňa a hlavu má pritom naklonenú mierne doboku. „Ahoj," povie mi a ak to je vôbec možné, usmeje sa ešte širšie. „Mám hranolky."

„Čože?" spýtam sa nechápavo, pritom ako zosuniem nohy späť na podlahu auta. „Koľko je hodín?"

A zatiaľ čo sa ja márne snažím vystrieť zo svojej leporelovej polohy, Luka mi s ľahkosťou v hlase odpovedá. „Niečo krátko po tretej."

„Čože?"

Som celá stuhnutá, od krku až po končeky prstov na oboch zdrevenených nohách. To však nie je to, čo ma v danej chvíli zaujíma. Zdrojom všetkej tej vône, ktorú tak intenzívne cítim, keď sebou čo i len pohnem, je totižto veľká tmavá bunda, ktorú mám prehodenú cez telo ako deku. Je to Lukova bunda. Lukova vôňa. Lukove ruky, ktoré tú bundu cezo mňa prehodili, práve, keď som spala.

Aká smola.

Neviem prečo, ale znova nenápadne potiahnem nosom a keď sa posadím - aj napriek protestom celého tela - bundu si k sebe priviniem ešte tuhšie.

„Ako dlho som spala?" opýtam sa, keďže sa Luka zrejme rozhodol ignorovať moje zmätené pokusy o začiatok konverzácie.

„Len pár hodín," vysvetlí mi a svoj pohľad presunie zo mňa, na vrecko jedla vo svojich rukách. „Neboj, o nič zaujímavé si neprišla," ústa mu pretne ďalší úsmev a keď mi podáva malé vrecko s hranolkami, tvári sa, že si nevšíma ako neochotne vyberám ruky spod príjemného tepla jeho bundy. „Myslel som si, že budeš hladná."

A aj som, ale predsa sa na hranolky, ktorých teplo mi zohrieva skrehnuté dlane, pozerám s váhaním a neistotou.

„Čo je?" reaguje Luka, keď si všíma ako sa tvárim.

Myknem plecom a ten malý pohyb spôsobí, že teplá bunda skĺzne o pár centimetrov nižšie pozdĺž mojich ramien a trička s krátkym rukávom. Pod Lukovým pohľadom sa však neodhodlám naprávať si ju. „Neviem, či by som mala," priznám neochotne, cítiac ako mi červeň sfarbuje obe líca.

Nie som posadnutá svojou postavou, zdravou výživou alebo počítaním nadbytočných kalórií, ako väčšina dievčat z nášho tímu. Som aká som, zjem všetko, na čo mám chuť, ale po poslednom tréningu a po posledných trénerových slovách, ktorými mi jasne naznačil, že by som si mala dávať pozor na svoju váhu, má tá predstava chutných hranoliek o pol štvrtej ráno akosi odrádza.