Dangerous Love

29.kapitola

„Nemusíme povedať všetko, čo je pravda, ale to, čo povieme, nech je len pravda."

/Michelangelo Buonarroti/

~

Niekedy skrátka musíte plávať spolu s prúdom, nie proti nemu. Takže, keď vás vaša kamarátka zatiahne do prvého klubu/baru – skrátka na akékoľvek miesto, ktoré sa jej javí ako to správne, musíte to akceptovať - bez rečí a bez odporu.

Ani ja nepatrím medzi tie dominantné ryby v mori, ktoré si dokážu vydobyť svoje práva, len mávnutím plutvy a preto si užívam všetko, čo voda prinesie mojim smerom. Smejem sa, tancujem, pijem, obzerám pekných chlapcov, ktorí by stáli za moju pozornosť a prechádzajúc pohľadom po tmavom priestore s nízkym stropom, márne pátram po Rowan.

Tá totižto niekam zmizla už pred pol hodinou, bez toho, aby ma o niečom informovala, nechávajúc ma úplne samú medzi stovkami rýb, ktoré nepoznám. Vec sa má takto, že som možno viac opitá, ako si namýšľam. Všetko okolo mňa je farebné. Blikajúce svetielka, drinky, oblečenie, ktoré majú ľudia na sebe. Som vo víre farieb, ktoré ma oslepujú, no zároveň mi prinášajú obrovitánsky pôžitok.

Sú to práve tie farby a atmosféra okolo mňa, čo moju náladu iba zlepšujú. Inokedy by ma pri pomyslení na to, že som sama v nejakom miestnom klube na rohu New Yorku, priam dusila panika, ale v danej chvíli sa všetko javí v najlepšom poriadku. Pomaly sa hýbem v rytme hudby, usrkávam si zo svojho ovocného drinku a márne sa snažím s niekým udržať očný kontakt. Nebudem nikomu klamať, všade sa pohybujú príliš pekní chalani, na to, aby som sa nekochala.

Problém je, ale v tom, že mi nestačia a že každá tvár na ktorú sa pozerám, mení podobu a pripomína mi to jediné, čo nemôžem mať.

Luka.

Nie je tu a predsa ho vidím v každom, o koho čo i len zavadím pohľadom. Chalan, ktorý tancuje len pár metrov odo mňa s dievčaťom oveľa vyšším než som ja, má jeho oči. Ten ďalší, ktorý všetko pozoruje z tmavého kúta, má rovnaký postoj. A každý úsmev mojim smerom, je len ďalšou falošnou spomienkou na Luka.

Je to alkoholom, alebo mnou, pretože nech sa všemožne snažím svoje myšlienky kontrolovať, proti všetkému, čo vnímam, som slabý protivník.

A tak sa nechávam odnášať prúdom, i keď mám obavy, že sa Rowan môže niečo stať. Dôverujem jej a dôverujem aj sebe, ale v žilách mám priveľa alkoholu na to, aby som si bola sebou stopercentne istá. Chcem tancovať. Spievať na plné hrdlo. Smiať sa. Piť. S niekým sa bozkávať a najmä na všetko zabudnúť. Miesto každého chcem, čo sa mi prehráva v hlave, si pritúlim svoju malú kabelku bližšie k sebe a pomaly nájdem cestu von do vyprázdnených ulíc, ignorujúc každého, kto sa mi postaví do cesty.

Našťastie neprší a svet sa nezmenil na more, kde by som mohla ďalej plávať. Potrebujem však istotu. Potrebujem niekoho, kto vie ukľudniť moje rýchlo tlčúce srdce a chvejúce sa ruky. V ušiach mi duní, v hlave mám prázdno, ale akosi automaticky klesnem k prvej stene, ktorá sa objaví predo mnou, nedbajúc na to, že je to pravdepodobne obrovská hlúposť.

Ten strach, ktorý ma pohltí je natoľko reálny, že na moment v panike pátram po dychu. Som sama. V New Yorku. Stratená v New Yorku, ako Kevin so sám doma, preboha. Trasiem sa, keď v kabelke hľadám telefón a trasiem sa ešte viac, keď miesto rodičov vytočím to neznáme číslo, ktoré mi dnes, alebo včera zlepšilo deň.

Ozve sa jedno pípnutie a potom ho počujem, nie vo svojich predstavách, ale na živo. „Emily?"

„Ahoj, Luka," hlesnem a lem čiernych šiat si potiahnem bližšie ku kolenám, aby som náhodou okoloidúcim nevystavila na obdiv svoje najobľúbenejšie nohavičky.