Dangerous Love

38.kapitola

„Vždy je na svete jeden človek, ktorý čaká na svoj protiklad, či uprostred púšte, alebo uprostred veľkomesta. A keď sa títo ľudia stretnú, ich zrak sa skríži, všetko minulé a budúce stráca akýkoľvek význam a existuje len tá chvíľa a tá neuveriteľná istota, že všetko pod slnkom je písané jednou rukou."

/Paolo Coelho/

~

Okraj asfaltovej cesty na ktorom už niekoľko minút bez pohnutia sedím, je plný drobných skaliek, ktoré sa mi zarývajú do džínsov. Apatia vo mne však zabraňuje akémukoľvek pohybu, a tak len sedím, kolená si tlačím ku hrudi a rukami sa pevne objímam okolo nôh, pretože sa začínam báť, že sa čochvíľa rozpadnem.

Iba čiastočne vnímam ruch okolo mňa. Hovoriacich ľudí, blikajúce svetlá policajných áut a obrovitánsky chaos, ktorý pretrváva a pretrváva.

Túto noc som si vôbec nepredstavovala takto, no každý detail si aj napriek stavu v ktorom sa momentálne nachádzam, zapamätám až do konca života. Nie je správne dôverovať ľuďom, ktorých nepoznám. Nie je správne robiť rozhodnutia pod vplyvom strachu a už vôbec nie je správne dovoliť týmto ľuďom, aby ma zatiahli do svojich problémov, bez toho, aby som to vôbec tušila.

Všetky moje teórie stoja za hovno. A práve teraz, keď sedím na asfaltovej ceste v susednom meste, ďaleko od rodiny a ďaleko od všetkého, čo milujem, si uvedomujem, čo so mnou robí hlúpa láska. Hnevám sa a zároveň cítim intenzívne zúfalstvo, ktoré ma zožiera. Tým pocitom vo mne v žiadnom prípade nepomáha alkohol, čo mi ešte stále koluje v žilách a robí zo mňa ešte väčšiu trosku, než som.

Chcem ísť domov a skúsiť žiť život z opačného uhla, nie takto a nie týmto spôsobom.

Túto prosbu si opakujem v hlave, aby som tak zatarasila cestu slzám tlačiacim sa na povrch. Som hlúpa. Som patetická. Som neuveriteľne zúfala.

„To je v poriadku Jonathan, vezmem ju domov, postaraj sa o zvyšok..." neverím tomu, čo počujem a najmä neverím osobe, ktorej tento celkom známy hlas patrí. Sníva sa mi, určite sa mi len sníva, pretože ten zákerný a krutý sen je natoľko reálny, že v zapätí na ramene pocítim zovretie prstov a keď nepatrne dvihnem hlavu môj pohľad sa stráca v Lukových hlbokých očiach.

Je tu.

Som na neho tak nahnevaná.

Všetko je to jeho vina.

A popritom som tak rada, že ho vidím.

Je tu.

Je naozaj tu.

Jedným kolenom sa opiera o tvrdý asfalt, rukou mi drží rameno a je pri mne tak neuveriteľne blízko, že ma zahŕňa teplom svojho tela. Moje obavy sú preč a ťaživý pocit, ktorý mi drieme na hrudi, vystrieda úľava. „Ahoj, kriminálnik."

Som celá stuhnutá, telo mi kompletne zmrzlo, ale predsa dvihnem jeden kútik pier v pravom úsmeve. „Je čas na moje putá?"

Luka prikývne, avšak miesto ťažkých kovových pút mi pomôže na nohy, ktoré ma po dlhom sedení ledva dokážu udržať. Luka ma našťastie nepúšťa, ba naopak, ešte väčšmi si ma pritlačí k svojmu boku, akoby vopred pochyboval o stabilite mojich nôh. Ruku má rozprestretú cez látku trička na mojom bruchu, ktoré sa chveje a sťahuje, v dokonalej súhre emócií. Hádam po prvýkrát sa Luka nestráni dotyku na verejnosti a v dave neznámych ľudí, ktorí nás dozaista neriešia, sa ma dotýka ako niekoho, na kom mu záleží.

Tu nie sme osemnásťročná, naivná Emily a Luka so slávnou snúbenicou. Tu nás nikto nepozná, nikto nesúdi a aj napriek hnevu, ktorý ešte stále výrazne cítim, nechcem nič iné, len ostať na tomto zvrátenom a pritom čarovnom mieste, až dokým by sa veci nezmenili.

Hrdlo mám stiahnuté, telo sa mi chveje a keď mi Luka v aute akosi automaticky pomôže zapnúť bezpečnostný pás, pochopím, že nie som jediná, ktorá zúri. Ohlušujúce ticho okolo nás, prerušujú iba nádychy a výdychy, ktoré sa odrážajú od tmavého interiéru auta. Sme bez slov, alebo máme obaja strach, že ktokoľvek prehovorí, začne niečo, čo skončí slzami a je vopred jasné, kto sa rozplače a koho oči ostatnú suché.

Netrvá to dlho, len čo auto vycúva z miesta činu, Luka preruší ticho otázkou na ktorú sa nehodlám odpovedať. „Čo si si myslela, Emily?"

Veľa vecí.

Že na teba dokážem zabudnúť.

Že Austin môže byť niekto lepší ako ty.

Že nemusím naivne veriť v šťastné konce.

Užívala som si život.

Skúšala nové veci.

A hľadala lásku.

Mlčím, pozorujem cestu a sem tam aj Lukové prsty, ktorými zviera volant takou silou, až mu belejú hánky. Posledné po čom túžim je hádať sa, mrhať slovami a hľadať vinníkov v tejto pekelnej situácií. Som zoslabnutá a je mi príšerná zima – tá, ale ustupuje, keďže Luka zapol kúrenie a to mi dostatočne ohrieva skrehnutú pokožku.

Chcem sa na neho hnevať, je to jeho vina, ale potom urobí niečo takéto malé a moje srdce sa doslova topí.

„Toto naozaj nie je tá správna chvíľa na to, aby si ma ignorovala, Em," povie mi a aj keď znie celkom pokojne, niečo v chrapľavosti jeho hlasu mi našepkáva, že má od pokoja poriadne ďaleko, a ani sa tomu nečudujem.

„Čo chceš počuť?"

„Všetko!" skríkne a jediné slovo, ktoré mi zíde na um, je konečne. „Nespoznávam ťa Emily. Nie si to dievča, ktoré sa vracia domov opité! Navyše zapliesť sa s tými ľuďmi? To ti nebolo zo začiatku jasné, čo sú zač? Mohla si sa dostať do problémov, skončiť niekde v priekope, alebo niečo o veľa horšie!" stíchne a vyčkáva, že budem reagovať, ale jediné, čo mu ponúkam je ticho. „Týmto si mi dostatočne dokázala to, že si len tvrdohlavé decko!"

Smrknem a mrazivá stena okolo mňa sa triešti na tisíce kúskov. Viem, čo som urobila. Viem, že to bolo hlúpe, ale nepotrebujem to počúvať stále dookola. Mám vlastné výčitky a spomienky, ktoré so mnou ostanú navždy. Nechcem plakať, nechcem cítiť nič z toho, čo práve cítim, ale je to úplne márne.

„Tak už konečne niečo povedz!"

Prvýkrát za niekoľko týždňov dovolím pocitom prehovoriť a spolu s alkoholom, som tou najsilnejšou osobou na tomto svete. „SKONČIL SI!?" zvresknem a môj hlas v tichu auta znie ešte hlasnejšie, než som mienila. „Mám za sebou najťažšiu noc v mojom živote. Bola som s ľuďmi, ktorí ma desili a nedopatrením som sa spolu s nimi vlámala do zábavného parku, viem, hlúpe, ale nevrátim to späť! Mám svoje chyby a možno som naivné a hlúpe decko, ale aspoň neklamem samú seba! ROBILA SOM PRESNE TO, O ČO SI MA ŽIADAL LUKA!"

Nehovorí nič, očami sleduje cestu a dáva mi priestor všetko zo seba dostať. Neviem, či som mu za to vďačná, alebo ma to iba rozčuľuje. „A musíš uznať, že som to robila sakra dobre! Nemôžeš povedať jedno a v zapätí tvrdiť druhé, kto sa má v tebe dopekla vyznať?! Strácam sa! Dobre? V jednej chvíli mi povieš, že k tebe nemôžem nič cítiť a o pár dní neskôr ma bozkávaš späť, núkaš mi svoj kúsok koláča, akoby to bol znak mieru a tváriš sa ako keby sa nič nestalo. KTO SA MÁ V TEBE VYZNAŤ?!"

Dýcham zrýchlene, pľúca mi horia a srdce naráža o hrudný kôš neuveriteľnou rýchlosťou. Ženie ma zlosť a istým spôsobom aj to všetko, čo v sebe celé tie dni ukrývam. Už takto nevládzem. „TAK ŤA PROSÍM, ASPOŇ RAZ PRESTAŇ KLAMAŤ SÁM SEBA A POVEDZ MI PRAVDU, ALEBO NAVŽDY ODÍĎ DO KALIFORNIE!! Len ma prestaň dočerta takto trápiť!"