Dangerous Love

33.kapitola

„Deň bez smiechu je stratený."

/Charlie Chaplin/

~

„Myslíš, že je mŕtva?"

„Možno."

„Vážne? Takže mŕtvy ľudia žmurkajú?"

„Možno."

„Nechcem, aby bola mŕtva."

„Janjsmmrtv," zamumlem a hlavu si ponorím hlbšie do vankúša, aby som tak aspoň málinko zabránila svojim dvom sestrám v pozornej inšpekcií môjho chabého rozpoloženia. V tomto stave prežívam už niekoľko dní, som však jediná, komu to naozaj neprekáža.

„Čo si povedala?"

V duchu prevraciam očami, ale v realite odtláčam tvár z pohodlného vankúša a obraciam ju k sestrám, ktoré obsadzujú druhú časť mojej postele – tú, ktorú kedysi okupovalo obrovské množstvo plyšových zvieratiek. Bohužiaľ som sa ich musela všetkých vzdať, aj jednouškového medvedíka Freddieho, ktorý mi robil spoločnosť od útleho detstva. „Povedala som, že nie som mŕtva."

„Ale vyzeráš tak," odvetí pohotovo Luan a bledú tvár jej pretne úsmev, ťahajúci sa cez obe líca. Moja mladšia sestra má tvár podobnú tej mojej, mamine oči a typický Porterovský úsmev, ktorý z nej na povrch robí totálne neviniatko. Nikto by sa, ale nemal nechať oklamať. Luan je živel, prírodu dýcha a v prírode aj žije.

„A čo?" zamrnčím a zase klesnem na vankúš, ktorý ma privíta s otvorenou náručou, teda čisto hypoteticky. Nie som taká troska za akú ma posledné dni všetci považujú. Mám sa fajn, alebo si to len snažím nahovoriť, keďže mám problém vstať z postele. Ani som nebehala a ani som pár dní nevidela svojho psa. A áno, je to môj pes, nie toho zlodeja psov, ktorý si ho istým spôsobom privlastňuje.

Nemám však síl vstať a ísť po Rocca, niekam, kde ma moje vlastné, skorumpované srdce stále ťahá.

Je to ako začarovaný kruh.

V jednej chvíli mám pocit, že je po všetkom, akoby ma opustili aj tie posledné emócie, ktoré viem ešte prejavovať. Nadobúdam mienku, že dokážem všetko – vstať z postele a čeliť realite takej aká je – bez Luka. A potom príde myšlienka, jediná chvíľa a opäť upadám do stavov, ktoré mi zabraňujú dýchať a do očí mi vtláčajú slzy.

„Dievčatá," ticho pretne Rowanin hlas, ktorý ku mne dolieha od dverí. Tie mám za chrbtom a nemienim sa otáčať. Som na to až príliš unavená. „Vaša sestra trpí niečim, čo sa volá zlomené srdce."

„Môže na to zomrieť?" zatiahne Angie a v jej otázke sa odráža panika, ktorá ma sebecky zahreje pri srdci. Moja najmladšia sestra si o mňa robí starosti.

„Možno," odpovie jej Luan, práve v momente, keď posteľ zavŕzga pod ďalšou váhou tela.

„Jasné, že Emily nezomrie," pokračuje Rowan, úplne ignorujúc Luanine slová. Tá sa, ale veselo vyškiera a celú situáciu si značne užíva. Aspoň niekto. „Musí sa z toho len dostať. Pretože každé zlomené srdce sa raz zacelí."

„To bolo romantické," zašomrem sarkasticky a všetky tri prepálim zúrivým pohľadom, ktorý rýchlo prestáva strácať na hodnote. V skutočnosti som nesmierne rada, že mi robia spoločnosť a tým odvracajú tie nepekné myšlienky stále driemajúce v mojej hlave.

„Vieš čo je horšie ako zlomené srdce, Angie?" opýta sa Luan a posadí sa trocha vyššie, priamo do hŕby farebných vankúšov. „Zlomená ruka," kývne bradou k svojej zasadrovanej ruke, ktorú si tlačí na hruď, vystavujúc na obdiv dokonalé, aj menej dokonalé kresby od všetkých blízkych. Začalo to nevinne, jednou Angienou kresbou a stala sa z toho hotová zbierka, ktorá srší farbami a nápismi od výmyslu sveta.