Dangerous Love

40.kapitola

„Každé srdce má svoju obavu."

/Ugo Bernasconi/

~

Ráno ma prebúdza bolesť hlavy a sucho v ústach, ktoré nedokážem splaviť ani ustavičným prehĺtaním. Pripadám si ako ryba na suchu a tak so svojim márnym pokusom prestanem a miesto toho pomaly otvorím oči, prispôsobujúc sa lúčom slnka prenikajúcim do priestoru izby spoza nezatiahnutých závesov.

Netuším koľko môže byť hodín, no kým konečne naplno otvorím svoje rozospaté oči, čas sa určite posunie o ďalších pár minúť. Presne toľko mi trvá pochopiť, že nie som vo svojej izbe a že obrovitánska, mäkká posteľ na ktorej sa rozvaľujem, nepatrí mne.

Spomienka na rozhovor z minulej noci sa mi vyjaví v hlave, ako podobizeň toho najkrajšieho sna. Rozprávali sme sa. Teda Luka hovoril. A hovoril tie najkrajšie slová, ktoré som chcela počuť už hrozne dávno. Ibaže neviem, či sa mi to naozaj celé snívalo, alebo je to skutočnosť, ktorá mi do hrude ženie príjemné teplo.

S ťažkosťami zdvihnem ruku spod teplej prikrývky a zamyslene si pošúcham čelo, odtláčajúc z tváre všetky zamotané pramene vlasov. Som v jeho posteli. To predsa musí niečo znamenať. Privriem viečka, napočítam do desať a s ich otvorením pomaly pootočím hlavu od okna, smerom k druhej polovici postele, ktorej matrac sa málinko prehýba pod Lukovou váhou.

Je tu.

Srdce mi poskočí a na pery sa vkradne drobný úsmev.

Nebol tu, pretože sa krátko po našom rozhovore musel vrátiť späť do služby, ale teraz tu leží, len pár centimetrov odo mňa a pokojne spí, akoby na svete neexistovali žiadne problémy. Tvár má hladkú, bez vrások, bez jemných chĺpkov na brade, otočenú mojim smerom. Pozerám sa na neho, premýšľam o čom asi tak sníva a akosi automaticky sa posúvam bližšie k nemu, do priestoru, kde jasne cítim teplo vyžarujúce z jeho tela.

Keď som tu spala naposledy, ostal spať v obývačke na gauči a neviem, čo zmenilo jeho rozhodnutie tentokrát, ale akákoľvek obava z toho, že jeho slová boli iba nejakým vlastným preludom, sa úplne vytráca.

Moje oči nemôžu prestať blúdiť po Lukovej tvári. Chvejú sa mu viečka, pery ma málinko otvorené a občas mu z nich unikne chrapľavý zvuk, ktorý mi úsmev na perách iba rozširuje. Neverím, že sa toto celé deje. Neverím, že niekde v budúcnosti existuje cesta, po ktorej budeme kráčať bok po boku. Neverím, že všetko, čo sa vo mne odohráva ako nekončiace divadlo, môže pretrvávať a rozvíjať sa.

Som ako omámená. Dýcham veľmi pomaly a snažím sa nepanikáriť, keď moje oči skĺznu o čosi nižšie, priamo na Lukovu nahú hruď.

Nemá tričko. A prikrývka, ktorú si ja tlačím takmer až po bradu, mu zakrýva iba polovicu brucha.

Pre všetky jablkové koláče na svete. Telom mi prebehne mráz a kŕč, ktorý spôsobí, že sa málinko zachvejem. Táto reakcia je pre mňa celkom nová a do pľúc mi vženie prekvapivo prerývaný nádych. V tej chvíli v sebe prechovávam dve túžby – nabrať odvahu a dotknúť sa všetkých miest, ktoré mi vábia oči, alebo Luka zakryť až po hlavu a skryť akýkoľvek dôkaz existencie jeho tela.

Neurobím ani jedno z toho, no predsa len dvihnem ruku a miesto hrude, svojimi prstami, opatrne skúmam Lukovu tvár, od spánku, cez líce, až po bradu.

Nechcem ho budiť, no musím ísť domov a akási triezva časť mňa si uvedomuje, že odísť bez rozlúčky by nebolo dobrým rozhodnutím.

„Luka," pošepnem a palcom mu váhavo pohladím spodnú peru. „Luka."