Dangerous Love

9.kapitola

„Ľudia sa musia prebudiť a uvedomiť si, že život na nich nebude čakať. Ak niečo chcete, vstaňte a choďte za tým."

/Robert Kiyosaki/

~

„Mám takú teóriu," prehovorím udychčane, keď s Lukom spomalíme svoj beh do ustálených krokov. Nepozerám na neho. Svoj zrak upieram pred seba a snažím sa popadnúť po dychu.

Mlčí. Nič sa nepýta a ja nadobúdam pocit, že sa akýkoľvek môj pokus – dostať z neho viac ako krátku, nezmyselnú vetu – mení na nesplniteľnú úlohu.

„Nezaujíma ťa to?" nakloním hlavu nabok a celkom ma prekvapuje, že sa na mňa díva. Stále kráča, ale jeho oči sa ponárajú do mojich a keďže nechcem znova zakopnúť, odvrátim zrak späť na chodník vedúci do pokojom zaliateho parku. Nič z toho, ale nezabraňuje tomu, aby som stále cítila intenzitu jeho pohľadu na svojej rozpálenej pokožke. „Musíš sa ma opýtať."

„Huh?"

Zaškerím sa a svoj pohľad presuniem na Rocca, ktorý veselo pobeháva pred nami. Občas zastane, obzrie sa, či kráčame za ním, alebo len niečo oňuchá. „Musíš sa ma opýtať aká je moja teória."

Je to hlúpe. Naivné a možno trocha detinské, ale nechcem naozaj veľa, len počuť jeho slová, len v jeho očiach nebyť dieťa, ktoré potrebuje osobného ochrankára pri rannom behu v meste, ktorého zákutia pozná takmer naspamäť.

„Aká je tvoja teória, Emily?" opýta sa Luka a v jeho hlase sa neodráža žiaden očakávaný ironický podtón, ale niečo, čo sa možno dá porovnať s pobavením.

Usmejem sa, tak skutočne, naširoko, potešená tým, že som z neho dostala aj to málo. Naozaj sme odbehli veľkú diaľku, lúče slnka už dávno zahaľovali všetko naokolo a od nášho stretnutia pred domom, nepovedal ani slovo. „Mám takú teóriu, že všetky nové a dlhotrvajúce priateľstvá začínajú úprimným rozhovorom. Takže Luka..."

Ani nedopoviem, keď mi skočí do reči. „To je dosť hlúpa teória."

Pery sa mi uvoľnia vo vlne smiechu, ktorá ma donúti na pár sekúnd zastať. Jeho nevrlosť, tón hlasu, všetko na ňom je tak iné a zábavné. Cítim sa dokonca celkom poctená tým, že ho môžem svojimi teóriami a rečami rozčuľovať.

„Si namosúrený ako moja teta Carla, keď jej strýko George zakazuje pozerať španielske telenovely," podpichnem a opäť sa pridám k jeho pomalej chôdzi. Na pár sekúnd dokonca poruším aj svoje nové pravidlo a kútikom oka na neho zazriem. A áno, usmieva sa. Síce má nadvihnutý len jeden kútik pier, ale je to úsmev a nič viac od neho nepotrebujem.

Úsmev a pár slov navyše.

„Mám ďalšiu tóriu."

„Čo to bude tentokrát?" spýta sa ma a aj napriek tomu, že sa snaží znieť otrávene, niekde v kútiku duše viem, že to iba hrá.

„Mám teóriu, že je celkom normálne, keď človek rozpráva. Mal by si to občas skúsiť," poviem a viem, že som trúfala a v skutočnosti sa rozprávam s niekým, komu by som mala vykať a ku komu by som mala mať ako takú úctu, ale nedokážem si pomôcť. Luka je v mojich očiach fascinujúcim objektom – nie preto ako vyzerá, ale preto, že všetko drží v sebe. No aj napriek všetkému je tu so mnou, kráča po mojom boku a vstáva skoro, len preto, aby mi robil spoločnosť. Ak to nehovorí o ňom dosť, tak potom už vážne neviem, čo viac by mohol urobiť.

„Koľko máš vlastne rokov?" opýtam sa a ešte pred tým, než stihne otvoriť ústa a opäť mi povedať, že je to hlúpa otázka, zrýchlene pokračujem. „Viem, čo chceš povedať. Hlúpa otázka. Ale v skutočnosti ani tak hlúpa nie je. Najmä je to spravodlivé, keďže ty vieš koľko rokov mám ja."

„O svojom skutočnom veku si mi predsa klamala," pripomenie mi a ja si uvedomím, že to hlúpe pravidlo – vždy sa pozerať priamo na cestu – nedodržiavam už hodnú chvíľu. „Čo ak ja budem teraz klamať tebe?"

Myknem plecom. „Nejako sa cez to prenesiem."

Znova sa usmeje a ja znova pociťujem akési malé, no predsa len dôležité víťazstvo. Nič však nepovie, len zapíska na Rocca, ktorý ku nemu hravo pribehne a opäť ho pripne na vôdzku. „Mali by sme ísť naspäť. Pred prácou si potrebujem dať ešte sprchu."

A ja neviem odkiaľ sa vo mne berú také slová, ale vypustím ich zo seba von ešte skôr, než sa nad nimi stihnem skutočne zamyslieť. „To mala byť pozvánka?"

V lícach sa mi nahromadí krv. Som naozaj taká hlúpa?

„Si príliš mladá na to, aby si so mnou flirtovala."

Jeho slová, ale neznejú karhavo a keďže sa mu na perách ešte stále pohráva ten úsmev, chápem to ako dobré znamenie.

„Neflirtovala som," bránim sa, čím len samú seba potápam do ešte hlbších riek hanby. „Neviem ako flirtovať, takže som neflirtovala. Vlastne je aj taká teória, že človek, ktorý nevie flirtovať, neflirtuje."

Luka nadvihne jedno obočie a potom urobí niečo, čo ma celkom pripraví o dych. Rozosmeje sa a ja ostávam úplne bez slov, pretože jeho smiech je ten najkrajší zvuk, ktorý existuje. A to naozaj neklamem.

Netuším, prečo mi tak záleží na tom, aby sa so mnou rozprával. Prečo porušujem všetky pravidlá, len preto, aby som bola v jeho prítomnosti. Ani raz sa netváril nadšene, sotva sa na mňa usmial, ale ja si nedokážem pomôcť a naozaj túžim zistiť a poznať každé zákutia jeho osobnosti. Je ako najzložitejší príklad z matiky, ktorý chcem vypočítať a rozlúštiť, nie pre dobrú známku, ale pre ten pocit zadosťučinenia, že poznám výsledok.

„Mám dvadsaťpäť," prizná po dlhšej chvíli, keď už opäť kráčame smerom k môjmu domu. Nepovie to nahlas, sotva ho počujem, ale aj to mi celkom stačí.

„Naozaj?" zatiahnem pochybovačne a zase raz sa zadívam na jeho profil. Na to ako ľahko kráča a ako stále dobre vyzerá, aj napriek tomu, že sme odbehli niekoľko kilometrov.

„Naozaj."

Chcem mu povedať niečo v podobnom zmysle, ako povedal on mne. Že je príliš starý na to, aby so mnou behával. Je príliš starý, aby tak dobre behával. Je príliš starý na to, aby bol stále namosúrený. Ale pravdou je, že nie je starý.

Predsa si to však nedokážem odpustiť. „Si starý."

A on sa na mňa opäť usmeje.