Dangerous Love

34.kapitola

„Keď prechádzaš peklom, nezastavuj sa."

/Winston Churchill/

~

Nič netrvá večne, aj to je ďalšou teóriou v zbierke mojich nekonečných teórií. Život sa posunie ďalej, či už to chceme, alebo nie. Občas sa posunie tým správnym smerom a občas sa všetko iba skomplikuje.

Možno preto sa práve teraz nachádzam v prítomnosti človeka, ktorého spoločnosť by som za iných okolností v žiadnom prípade nevyhľadávala. Osud ma, ale ohromný zmysel pre humor a keď sa všetko po nekonečne dlhých dňoch začne v mojej hlave pomaly urovnávať, postaví predo mňa Jennu Blair v celej jej dokonalosti.

Nepreháňam. Stojí vedľa mňa vzpriamene a hrdo v draho vyzerajúcich topánkach a ešte honosnejších bledoružových šatách, ktoré sa na túto príležitosť vôbec nehodia. Na tvári má svoj typický hollywoodsky úsmev, pery orámované sýtočerveným rúžom a hnedasté vlasy zaviazané vo vkroči, ktorý vyzerá rozcuchane, no zároveň istým spôsobom sofistikovane.

Za to ja vedľa nej krepčím v krátkych džínsových šortkách, v žabkách a šedé tričko mám ledabolo zastoknuté v páse. Som si istá tým, že smrdím, pretože je brutálne teplo a všetky kusy oblečenia sa mi lepia na kožu, ako jej ďalšia vrstva. Nemám, ale čas sa nad tým pozastavovať, v hlave mám prázdno a každý kúsok mňa kričí, aby som sa čo najrýchlejšie vyparila.

„Som tak rada, že je tu aj niekto, koho osobne poznám," prehovorí Jenna a so zvláštne znechuteným výrazom pozoruje stôl plný jedla, ku ktorému som ju nedopatrením zatiahla. Nechcem ju tu, ale ona sa ma drží, akoby sme boli najlepšie kamarátky. Čo samozrejme nie sme, iba ak by bolo celkom v poriadku bozkávať sa s kamarátkiným nastávajúcim, potom naozaj nie som proti.

„Uh-huh."

Po mojej odpovedi a chabom prikývnutí, Jenna pokračuje ďalej. „Nečakala som, že tu bude toľko ľudí."

Kým sa obzerá okolo seba, ja kontrolujem masu jedla a ešte stále ignorujem svoje splašené srdce, ktoré mi necitlivo udiera o hrudný kôš. Netuším ako sa správať. Výčitky svedomia gniavia všetok môj úsudok a bojím sa, že ak otvorím ústa, dostanem zo seba prvú hlúposť, ktorá mi napadne. A to by bola hotová katastrofa.

Každoročne, už od môjho útleho detstva, sa v našej záhrade za domom, konali slávnosti na počesť policajtov. Bola to vďaka za všetku ich dobre vykonanú prácu a zároveň aj čas, kedy väčšina z nich nemusela pracovať. Vždy som sa na tento deň tešila – hrba vynikajúceho jedla, zábava a ľudia, ktorých som veľmi dobre poznala. Dnes sa, ale všetka moja dovtedy pohodová nálada vytratila, len čo som zbadala Jennu, ktorá sa s úsmevom priplichtila k našej rodine, zatiaľ, čo Luka bol bohvie kam.

Nechcem ho vidieť, no popravde netúžim po ničom inom.

„Si tak zlatá," zatiahne Jenna, keď sa ticho medzi nami opäť predlží. Je milé, že sa všemožne pokúša prelomiť ľady, ale niečo vo mne jednoducho odmieta spolupracovať. A tak sa radšej napchávam domácim hamburgerom, prežúvam a svojim pohľadom kotvím všade, len nie na nej. „Koľko máš vlastne rokov? Pätnásť?"

Len tak-tak, že sa nezadusím a oči sa mi rozšíria nie len v panike, ale najmä v hneve. Vek je pre mňa veľmi citlivá téma. „Mám osemnásť," vyhlásim hrdo, keď sa mi podarí prehltnúť aj posledný kúsok výborného hamburgeru. Chcem stiahnuť po ďalšom a potom ešte niekde nájsť jablkový koláč mojej mami, ale Jenna ma sleduje s toľkým odporom, že ma dozaista prechádza chuť.

„Osemnásť?" obzrie si ma – od špičiek nôh až po strapaté vlasy a váhavo pritom prikývne. „Luka niečo spomínal o tom, že si mala narodeniny."