Dangerous Love

21.kapitola

„Najväčší zbabelec je muž, ktorý v žene prebudí lásku, aj keď nemá v úmysle ju milovať."

/Bob Marley/

~

Vždy, pár metrov pred cieľom prestanem vnímať všetko okolo mňa. Ostatné dievčatá. To, že ma bolia nohy. To, že ma pália pľúca. Tých pár sekúnd kým sa moje nohy dotknú cieľovej čiary neexistuje nič a nikto, len ja.

Je to moment, len chvíľa, presne taká ako táto.

Ako prvé počujem jeho hlas. Chrapľavý a mužný. Ospravedlňuje sa. Možno mojim rodičom. Možno mne. Možno len preto, aby niečo povedal. Už len z pohľadu na neho sa mi na pery pretrie malý úsmev. Som nervózna, ale stačí jeden pohľad Lukovým smerom a všetka nervozita je akoby mávnutím čarovného prútika úplne preč.

Takže sa usmievam a každou sekundou širšie a širšie, až kým mi do uší nepreniknú jeho slová. A potom to všetko okolo mňa začne dávať zmysel. Miesto navyše. To ospravedlnenie. To, že sa Luka tak bezstarostne smeje.

„Toto je Jenna, moja snúbenica."

V momente sa všetko vo mne na pár sekúnd zastaví. Prestanem dýchať, prestanem vnímať, dokonca aj moje srdce na vynechá zopár úderov. Iba tak. Iba pár slov, ktoré všetko menia. Netuším čo vlastne. Netuším prečo sa tak cítim, ale dokážem iba cúvnuť.

Prečo sa takto cítim?

„Som tak rada, že tu môžem byť," ozve sa práve ona. Jej hlas je prenikavý, no zároveň jemný a tak ženský, že ju musím počúvať. „Najprv som si myslela, že to nestihnem, ale nakoniec sa mi uvoľnilo jedno fotenie.... bože, máte tak nádherný dom."

S mamou si vymenia bozky na líce, prívetivé slová, zasmejú sa, niečo si hovoria a ja sa cez tú chvíľu konečne odvážim znova pozrieť ich smerom. Naozaj stojím ako socha, trasľavé ruky mám za chrbtom a iba čiastočne vnímam Angie, ktorá sa krúti pri mojich nohách ako taká špirála. A keď sa pozriem smerom k Lukovej snúbenici, zamrznem ešte viac.

Nie je to totiž iba taká obyčajná Jenna. Ale Jenna Blair. Tá Jenna Blair, ktorú sme s Rowan dlhé roky obdivovali. Herečka, modelka a ktovie čo ešte. No a v tej chvíli osoba, ktorej som sa vždy tajne túžila podobať, stojí uprostred chodby v mojom dome, so širokým úsmevom na plných perách a pri osobe, ktorá vo mne budí niečo, o čom som ani netušila, že existuje.

„Och, ty musíš byť Emily!" prehovorí znova a tentokrát vykročí priamo ku mne, aby ma - rovnako ako mamu - pobozkala na obe líca. „Luka mi o tebe veľa hovoril," odtiahne sa a prejde po mne svojimi nádhernými, veľkými očami. „Si neuveriteľné zlatá."

Zlatá?

„Ďakujem," hlesnem takmer bezradne a ona sa okamžite skloní k Angie, aby ochkala a achkala nad tým, aký je moja najmladšia sestra anjelik.

Neviem kam sa pozerať, čo robiť a ako pochovať v sebe to niečo, čo sa až príšerne podobá na sklamanie. Nakoniec sa moje oči aj napriek všetkým zákazom opäť ocitnú na Lukovi. Usmieva sa, hovorí s otcom, ale na pár sekúnd sa jeho oči ocitnú na mne a úsmev na jeho perách sa iba rozšíri. Nejaká časť mňa, akoby stála pod prúdom studenej vody, predsa v sebe, ale pozbieram všetku silu a úsmev mu opätujem.

~

„Takže vy máte štyri deti?"

Za pár minút pri stole sa o Jenne naučím niečo, čo v bulvárnych časopisoch nespomínajú. Veľa rozpráva, je strašne zvedavá a jej smiech je až príliš hlasný. Všetko ostatné, ale naďalej ostáva v mojich očiach priamo dokonalé. To ako je neustále vystretá, s akou ľahkosťou nabodáva kúsky zeleniny na vidličku, to ako s vážnosťou sleduje mojich rodičov, keď rozprávajú.

Nemôžem si pomôcť a chtiac, či nechtiac sa s ňou porovnávam. Jej gaštanové vlasy sú dlhšie ako moje – dlhšie a zdravšie, natočené v prirodzene vyzerajúcich vlnkách. Na perách má červený rúž, ktorý aj napriek tomu, že je, ostáva bezchybne na svojom mieste.

„S Lukom nechceme veľa detí," prehovorí, keď mama dorozpráva svoj srdcervúci príbeh o mne a mojich súrodencoch. „Nechápte ma zle, milujem deti, ale pri svojej kariére by som na ne nemala toľko času, ako si určite zaslúžia."

Len čo so smiechom dokončí svoj prejav, oprie sa Lukovi o rameno a rukou mu prejde po lakti. „Navyše momentálne by to ani nebolo vhodné, keďže nás delí taká diaľka. Však miláčik?"

Myslím, že som si práve nechtiac navracala do úst.

„Ale to nebude trvať dlho," začne Jenna znova, keď sa nikto z nás nezmôže na vhodné slová. Dokonca aj Angie lenivo naháňa svojou vidličkou jeden zelený hrášok, ktorý sa kotúľa po jej takmer prázdnom tanieri. „Hneď ako Luku preložia do Kalifornie, budeme znova spolu."

Mama niečo povie, všetci sa zasmejú, ale ja znova odbieham svojimi myšlienkami niekam, kde veci jednoducho nebolia. Do reality, ktorá vlastne ani nie je realitou. Vôbec nechápem, čo som si myslela... v čo som vlastne naivne verila? A čím viac sa zamýšľam, čím viac sledujem ten obraz čírej dokonalosti pred mojimi očami, tým horšie som sa cítim. Od sklamania až k hnevu, ktorý ma zovrie tak veľmi, že sotva vnímam, keď hlavné jedlo na stole vystrieda dezert.

Prekvapivo sa jedná o môj najobľúbenejší čokoládový koláč, ktorý by som obvykle zjedla rýchlejšie, akoby mi mama stihla ukrojiť. Dnes však nemám chuť. A keď Jenna s úsmevom odmietne, pretože by to vraj narušilo jej stravu, svoje rozhodnutie dezert vynechať vôbec neľutujem.

„A ty si nedáš, Emmie?" opýta sa ma otec a nechápavo pri tom krčí obočie.

Myknem plecom a na chvíľu očami sledujem Angie, ktorá sa s plnými ústami usmieva od ucha k uchu. „Naozaj nie. Som plná."

Mama s Jennou sa pustia do ďalšieho rozhovoru na tému, ktorá mi vôbec nedáva zmysel a otec sa k ním občas pridá, ale väčšinou hovorí práve s Lukom. Ten sedí priamo oproti mne. Vyzerá uvoľnene. V tmavej košeli, s upravenými vlasmi a s tým svojim úsmevom, ktorý pôsobí reálne, takmer ako nikdy pred tým. Pozorujem ho. Nedokážem od neho odtrhnúť pohľad a v danej chvíli mi je úplne jedno, či to ostatní vidia.

Chcem sa ho opýtať, prečo mi to nepovedal. Prečo zatajil niečo tak dôležité. Ale nepýtam sa, pretože v skutočnosti o ňom neviem takmer nič.

Takže sledujem, ako si dvakrát vloží lyžičku s koláčom do úst. Sledujem, ako na mňa pozrie, nadvihne jedno obočie a potom svoj tanier so zvyškom koláča posunie cez celý stôl mojim smerom. Ostatní sú našťastie ponorení do rozhovoru, nikto nedáva pozor, dokonca aj otec namiesto rozhovoru sleduje telefón vo svojej ruke. A keď sa tanier ocitne priamo predo mnou, nadvihnem obočie rovnako ako Luka pred pár sekundami.

„Jedz," naznačí ústami a ja počúvnem. Vezmem si lyžičku, ktorá leží na kraji taniera, zapichnem ju do koláča a hneď nato ponorím vo svojich ústach.

Hneď ako sa však jeho lyžička vytratí medzi mojimi perami, Luka odvráti pohľad a pozrie sa na Jennu, ktorá niečo s úsmevom vysvetľuje mojej mame. A mne sa zas a znova v hlave objavia tie slová.

Snúbenica. Snúbenica. Snúbenica.

Zvyšok večere prebehne v rovnakej nálade a keď Luka s Jennou odídu, rozlúčim sa s rodičmi, poďakujem za večeru a so všetkými svojimi zmiešanými pocitmi padnem rovno do postele.

~

Prekvapenie? 

(dúfam, že aspoň také maličké!)