(Ne) dokonalá DOKONČENÉ

Part 25

Obliekla som si nejake teplaky a mikinu a zišla do kuchine. Melanie ešte spala a Luke zrejme tiež. ,,Dobre ráno." pozdravil mi Pán Frederic keď vyšiel zo spálne. ,,Aj vám. Zrobim kávu?" usmievala som sa. Tak dobre som sa nevyspala ani nepamätám. ,,Ale si na návšteve sadni si ja to urobím." usmieval sa. ,,Nie, nie." poslala som ho sadnuť si za stôl. Spravila som kávu a raňajky. ,,Hm, to ale vonia." zjavila sa Melanie pri dverách. ,,Slaninka." zasmiala som sa. ,,Dobre ráno." pobozkala otca a sadla si k nemu. Položila som predňu kávu a raňajky. ,,Luke ešte spí?" opýtaka som sa. ,,On je už doma?" opýtal sa pán Frederic. ,,Ráno o 1 sa vrátil." ,,Čo si robila ráno hore?" opýtala sa Melanie a napila sa. ,,Započula som ako prišiel. Slabo som spala." zaklamala som. Prisadla som si k nim a začala raňajkovať. Zobrala som prazdne taniere a dala ich do myčky. Melanie si vzala lieky a šla sa hore osprchovať. Medzi tým vstal Luke. Bez slova sa naraňajkoval a šiel naspäť do izby. Ja som z neho jeleň. Ale poriadný. Je náladovejší ako my keď máme krámy. A to je fakt, kedže som mmomentálne kľudnejšie a to mám svoje dni.

Mohla by si prísť?

Prišla mi správa od Belly.

Iste. Daj mi 20 minút.

Rýchlo som naťukala sms a odoslala jej ju. Obliekla som sa, vzala mobil, peňaženku a kľúče od auta. Dole som si obliekla kabát a obula čižmy. Nasadla do auta a ani nie za 10 minút som už u nej pila kávu. Vyzerala omnoho inak ako keď som ju videla naposledy.
,,Chýba mi to." povedala z ničoho nič v tichosti. ,,Čo?" ostala som zmetená. ,,No predsa ty. To naše kamarátstvo. Behom jedného dňa sa toľko zmenilo. Nestretávame sa. Nepíšeme si nevoláme." utrela si stekajúce slzy. Sadla som si k nej a chytila ju za ruku. ,,Všetko sa mení Bella. Ale kamarátky sme stále. Nato nezabúdaj. Len sama sa musím vysporiadať a zmieriť sa stým. Nie si sama koho to mrzí." utešovala som ju. ,,Pozri, budeš mamou."  ,,Mamou? V osemnástich? Fakt super. Sen každej baby." zasmiala sa ironicky. ,,Ja som myslela že.." ,,Či som šťastná? Som. Na potrat by som nikdy nešla. Len je to niečo nečakané. Ubehlo to strašne rýchlo." pohladila si brucho. ,,Ale máš Breda. Ja nemám nikoho. Nehovor že sa máš hrozne. Máš chlapa čo ťa neopustil a ostal s tebou aj cez to že si tehotná." plakala som už aj ja. ,,To ja som sama. Rodičia stále pracujú, sestra má vlastný život a ja sa sa strachujem o teba a zároveň o Melanie. Ani nevieš aké to je." utierala som si slzy. No prúdy nezastavovali. ,,Som rada že si si našla niekoho takého ako je ona." priznala a sklonila hlavu. ,,Bella." dvihla som jej hlavu. ,,Ale ty si ty. Už od začiatku si tu bola iba ty. Nemysli si že som na teba zabudla. Síce sme sa pretĺkali iným životom aký máme teraz, ale dospeli sme. Treba sa aj pozerať do budúcna. Kam sa pohneme." klipkala som očami. Pocítila som to známe objatie. ,,Mám ťa rada." za fňukala. ,,Aj ja teba. Ani nevieš ako." zovrela som ju silnejšie v objatí.

,,Tak som doma." ozval sa mamin hlas domom. Zbehla som schody a vrhla sa jej do náručia. ,,Ale no ták stalo sa niečo?" hladila ma po vlasoch. ,,Ani nevieš ako si mi chýbala." šepla som. ,,Veď aj ty mne." odtiahla som sa od nej a pozrela na ňu. ,,Niečo som ti kúpila." povedala a podala mi darčekovú tašku. Vybalila som ju a vybrala z nej zabalenú krabicu. Rozbalila som aj krabicu. Pred očami sa mi zjavila sada športovej kolekcie Calvin Klain. ,,Ďakujem." tuho som objala mamu. ,,Vedela som že sa ti bude páčiť. Vyšlo to lacnejšie ako keby som mala kúpiť osobitne 3 podprsenky a potom spodnú časť." usmiala sa. Pozrela som do tašky a vytiahla z nej čiernu priesvitnú blúzku. Mala som už takú v bielom. Čiernu som nevedela nájsť. ,,Ach." povzdychla som si. ,,Ďakujem." povedala som ešte raz a vzalo to so sebou do izby. Uložila som to do šatníka a sadla som na posteľ. Zapla som laptop a pozrela nejaký film. Názov si už nepamätám aké bol skvelý.  Po filme som si spomenula na úlohu čo som mama splniť. O 2 týždne je ten koncert. Rozhodla som sa zapísať si ozdobu, umiestnenie stoličiek, občerstvenie a nápoje. Trvalo mi to také 2 hodinky. Poslala som to mailom učiteľovi. Dúfam že bude spokojný.

Ráno ma zobudil silný buchot z dola. Rýchlo som sa obliekla a šla sa pozrieť čo sa stalo. Staré zrkadlo ktoré slúžilo na chodbe bolo rozbité na zemi. Mama to rýchlo upratala a vyhodila zbytky do koša. ,,Prepáč. Raňajky sú na stole. Tu máš nejaké peniaze. Auto si zober ak chceš." objala ma a utekala preč. Zbehla som rýchlo schody a šla sa obliecť. Obliekla som si čierne nohavice s vysokým pásom, blúzku čo mi kúpila mama. Poskladala som si periny na posteli, vzala mobil a kabelku a šla sa naraňajkovať.  Po raňajkách mi ostávalo ešte desať minút. Nepôjdem skôr ako autobus. Autom to stíham. Šla som si zobrať ešte tampóny a vyčistiť si zuby. Zamkla som dom a nasadla do auta. Naštartovala som a chvíľu v ňom sedela a čakala pokým sa nahreje. Nakoniec som sa rozhodla odísť do školy.

,,Samanda, som neskutočne spokojný. Poslal som už na nákupy chlapcov." usmieval sa učiteľ. ,,Ďakujem." usmiala som sa. ,,Tak Melanie." povedal a ukázal na pódium. S radosťou sa tam vybrala a zaspievala celú pieseň bez akejkoľvek chyby. Zatlieskali sme.