(Ne) dokonalá DOKONČENÉ

Part 39

Ráno ma zobudil zvonček pri dverách. Nemotorne som vstala a šla otvoriť dvere.
,,Samanda?" Ozval sa videsený hlas otca keď ma zbadal. Mala som strapaté vlasy, bola som nenamaľovaná s kruhmy pod očami. Priznávala som. Nespala som priam najlepšie. ,,Čo sa stalo?" Opýtala sa mama tak isto. Sadli si na gauč a pozerali na mňa ako na tela. ,,Čo, čo sa stalo? Zrazu vás aj zaujímam." Padla som do kresla a stiahla vlasy do gumičky. ,,Si naša dcéra." Vyjasnila mama. ,,Tak asi neznesiem veľa alkoholu ako kedysi." Trepla som po nohe. Po chvíli ticha sa ozval otec. Neznel príjemne. ,,Ako kedysi?" Nadvihol nahnevane obočie. Ops. Vzdychla som si a pozrela raz naň ho a raz na mamu. ,,Takže," postavil sa otec. ,,každá noc strávena u kamarátky, bola v podstate len zástierka?" Klepkal nervózne nohou. Nevedela som čo povedať. Bola to pravda. Akurát som sa dostala do problémov. Nič viac. ,,Tati, prosím nechaj ma to vysvetliť."
,,Tu nie je čo vysvetlovať. " precedil cez zuby. ,,Jednoducho sme žili v klamstvách. Skončil som." Pozrel na mamu a čakal na jej reakciu. Tá sa bez slova postavila a odišla k dverám. ,,Prosim vypočujte ma." ,,Skončil som." Zvýšil hlas otec. ,,Vidiš. Nikdy si nič nechcel počuť. Nenechal si si nič vysvetliť!" Kričala som už aj ja. ,,Samanda." Napomenula ma mama. ,,Je to pravda. Vždy bola." Stiekla mi slza. No bolo to len od hnevu. ,,Ak skončíš školu. Plať si tento byt sama. A to je moje posledné slovo." Znel kludnejšie. ,,Budem. Nestojim oto aby ste mi komandovali život až do smrti." To boli zrejme pre otca silné slová. Pocítila som len bolesť na pravom líci. Dal mi facku. Nemal to vo zvyku. Len ak sme ho poriadne vytočili. Otec bol vždy dobrý, snažil sa ako mohol.
Chytila som si líce a sadla si na gauč. ,,Prepáčte." Šepla som. ,,Samanda, vieš že s mamou ťa mame radi. Ale skús ty chápať aj nás. Už si dospelá." Povedal. V mojej hlave to znela ako ozvena. Mama len ticho stála na chodbe a nazerala tu cez otvorené dvere.
,,To že som dospelá, neznamená že so mnou máte aj tak zaobchádzať. Mám sakra len osemnásť tati. Som stále len decko. Dokým vy nezomriete." ,,Ale si viac zodpovedná, bývaš sama. " objasnil ten fakt. Sama.
Jemný klepot nás vytrhol z rozhovoru. Mama šla otvoriť. Len som začula jeho hlas, a bolo mi jasné že to bol on. Naozaj som nemala chuť ho vidieť. Objavil sa pri mame v celej svojej kráse. ,,Ak ruším tak ja prídem inokedy." Ukázala na dvere. ,,To je v poriadku Luke." Usmial sa otec. ,,My sme už skončili." Podišiel k mame a objal ju okolo pliec. Daroval mi chladový pohľad a vytratili sa. ,,Načo si tu prišiel?" Opýtala som sa ho znechutene a prešla okolo neho do kuchyne. Postavila som vodu na kávu a vybrala pohar. ,,Chceš?" Len prikývol že áno. Bruškami prstov mi prešiel po líci kde bola ešte stále viditelná známka facky. ,,Problémi?" Opýtal sa celkom kludne a sadol si na barovu stoličku. Odložila som kávu a vážne naňho pozrela. ,,Len sa pýtam." Dvihol ruky. ,,Stáva sa. " mykla som plecami a zaliala kávu. Vzala poháre do obývačky. Nemusela som sa obzerať. Vedela som že za mnou ide. Jeho pohľad na mňa som cítila vždy. Posadila som sa do kresla a prikryla dekou. Posadil sa vedľa a pozoroval ma. Jemne som sa usmiala a odpila si z kávy.
,,Nemožem čakať Luke." Pretrhla som to ticho. Vzdychol si. Chytil mi ruku a pozrel mi do očí. ,,Samanda, ja ti sľubujem že čoskoro sa dočkáš." ,,A kedy? O mesiac? O dva?" Nadvihla som nervozne obočie. ,,Ako strašne to potrebuješ vedieť?" Opýtal sa. ,,Nedokážem bez toho žiť." Sklonila som hlavu. ,,Povedz mi, Luke." Dostala som jeho pozornosť. ,,Aká je Nancy? Je to tá pravá?" Ironicky sa zasmial. ,,Samanda, s ňou by som si nezačal. Je to hlupaňa. Nemá šancu." Smial sa. Oprela som sa o gauč a prezrel si ho. ,,Luke, prestaň to všetko zdržiavať." Buchla som nervózne do gauča. Podal mi obálku. ,,Po tomto pochopíš." Bez slova sa pobral preč. Prezrela som si obyčajnú obálku na ktorej bolo napísane moje meno. Nemala som chuť dnes niečo čítať, a kaziť si náladu. Položila som ju na stol a dopila kávu.