(Ne) dokonalá DOKONČENÉ

Part 6

Nastúpila som s Melanie do auta k jej otcovy. ,,Tati toto Je Samanda. Naša susedka a moja spolužiačka." predstavila ma. ,,Teší ma." usmial sa.
,,Aj mňa." tiež som sa usmiala. ,,Dnes má musi niečo doučiť." oznámila mu. ,,Objednám vám pizzu?" opýtal sa nás. ,,Hm?" pozrela na mňa. ,,Nemusíte sa obťažovať." odpovedala som. Vystúpili som z auta a ocitla som sa pred obrovských žltým domom. Bol nádherný, zelená záhrada, čerstvo pokosený trávnik. Po vstúpeni do domu sa mi vyskytol výhľad na schody. Od nich na pravo bola obývačka, a naľavo kuchyna z ktorej sa dverami prechádzalo do jedálne. ,,Chceš kávu?" opýtal sa otec svojej dcéry. ,,Vieš akú mam najradšej." milo sa usmiala sa svojho otca. ,,Dáš si aj ty?" pozrela na mňa. ,,Pijem iba karamelovú." odpovedala som jej keď som kráčala zaňou po schodoch. Otočila sa na mňa a usmiala sa. ,,Oci sprav aj Samande. Tiež tu istú." povedala otcovy a pokračovala hore schodmi. Otvorila biele dvere do svojej izby a nechala aby som vstúpila. Hneď som pozerala na balkónové dvere. Na ľavo bola veľká posteľ a oproti nej dvere do šatníka. Vedľa tých dverí boli dvere do kúpelne. Mala to naozaj skvelo zariadené. V rohu izby mala písaci stôl a naňom notebook, pár kníh a nočnú lampu. ,,Máš to tu naozaj pekné." pochválila som. ,,Nech sa páči. 2 karamelové kávy." usmieval sa Melanin otec keď položil poháre na stôl. Celkom ma to prekvapilo. Nie veľa ľuďom chutí karamelová káva. Zrazu som sa cítila previnilo zato čo som jej povedala v škole a ako som sa k nej zachovala. Nikdy v živote som sa nikomu Neospravedlňovala. Nemala som to za potrebu.

Asi po hodine učenie histórie sme si konečne sadli na jej posteľ a vzdychli si. Dopila som už druhú kávu a položila prazdny pohár na stolik vedľa posteli. ,,Aspoň som si aj ja niečo zopakovala." zasmiala som sa. ,,To máš pravdu." usmievala sa. Bola milá a nevadilo jej nič. Netrapila sa problémami alebo to len nedala najavo. ,,Ak budem mať zajtra čas tak ti zavolám." povedala som jej keď skm stala už pred jej domom. ,,Fajn. Tak ahoj." usmiala sa. ,,Ahoj." otočila som sa a šla domov.

,,Kde si bola tak dlho?" opýtala sa mama. ,,Doučovala som tú novú susedku. Je to moja spolužiačka." odpovedala som keď som vedľa nej sadala. Pozerala akési telešopingy. ,,Mami to je reklama na vycucanie peňazí." smiali sme sa. ,,Ale tie veci stoja zato." usmiala sa. ,,Kam sa dneš chystáš?" ,,Neviem. Asi nikde." odpila som si z mineralky. ,,Čo? Nieje to sranda?" smiala sa. ,,Ani nie. Bella šla s priateľom na chatu takže tak." oboznamila som mame. ,,Takže tak to je." usmiala sa. ,,A čo tak ta nová susedka? Mohla by si jej to tu ukázať." navrhla mama. ,,Robiš si srandu? Platení sprievodca niesom a ani ten čo robi zadarmo." odfrkla som. ,,Ale no ták. Môžeš to aspoň skúsiť." presviedčala ma mama. ,,Uvidíš. Možno z toho budeš mať dobrý pocit." neprestavala sa usmievať. ,,Ale chcem zato zajtra tvoju piškótovú tortu. S jahodami." vydierala som ju zo srandy. ,,Máš ju mať." zasmiala sa milo. Zvískla som ako malá a objala mamu okolo krku. Milovala som jej piskótobe torty. Či už boli s jahodami, banánmj, broskyňami, alebo čokoládov. Možno mala aj v niečom pravdu. Budem mať z toho možno dobrý pocit. Vyšla som po schdoch do svojej izby a schmatla som mobil. Vytočila som číslo Melanie. ,,Prosím?" ozvalo sa na druhej strane telefónu. ,,Ahoj. Mojej mame sa v jej hlave zrodil nápad že by som ti mohla ísť ukázať mesto." vyvalila som. Môj nápad to nebol a klamať jej nebudem. Nech si nemyslí že z nás budu dobré kamarátki. ,,Tak tonje skvelý nápad." podotkla. ,,O desať minút som pri tebe. Čaw." zrušila som a šla som sa prezliecť. Obliekla som si biele džíny a čierny crop top. Na nohy som si obula čierne vansi, namaľovaná som už bola. Len som si ešte zvýraznila mihalnice a nanovo natrela svetlo ružovy rúž. Vlasy som si zopla do drdola a nechala si pár voľných prameňov. ,,Tak ja idem." zvolala som z chodby na mamu. ,,Užite si to." zvolala keď som zatvala dvere. Isteže. Pomyslela som si a prekrútila som očami.
,,Kam pôjdeme?" opýtala sa keď sme kráčali po chodníku. ,,Tak to už nechám na náhodu." usmievala som sa. Aspoň som vypadla z domu a šla niekam na vzduch. Doma by som to nevydržala. Zvonil mi mobil. Volal mi Timothy. ,,Áno?" ,,Ahoj. Máš čas?" ,,Momentálne som s Melanie som. Ale môžme sa staviť." ,,S Melanie?" znel prekvapene. ,,Mama ma donútila jej ukázať mesto." prekrútila som oči. ,,A predsa ju teraz nepošlem domov." priznala som. Bolo by to odomňa až moc hnusné. ,,Fajn. Tak čakaj pri zastávke. Dorazím a pôjdeme si niekam sadnúť." ,,Fajn. A ber nejakého kamoša. Treba jej predsa spoločníka." zrejme som sa škerila. ,,Ahoj." pozdravila som mu a zrušila. ,,Nechcem zavadziať." šepla. ,,Ale čosi. Musiš tu spoznať viac ľudí ako len mňa." žmurkla som naňu. Nechcela som priam aby sa bavila s mojimi kamarátmi. Ale bolo mi jej.. Ľúto? Po ani nie 5 minútach už James otváral dvere Melanie. Ja som si sadla vedľa Timotiho dopredu. ,,Tak kam to bude?" opýtal sa Timothy. ,,Vraj to máme nechať na náhodu." ozvala sa Melanie zo zadu. Páčilo sa mi aká bola sebaistá a nebála sa nových ľudí. Viem že trepem bludy ale nikdy som sa nestretla s človekom ako Je Melanie. Človek keď príde do novej spoločnosti je skôr uzavretý a letmo odpovedá na otázky druhých. Ona sa však zapojiť chcela. Neviem čo bude do budúcna. Ako budeme spolu vychádzať , a trošku som sa toho bála. Nemienim nadviazovať nové kontakty. Mám rada svojich starých kamarátov. ,,Máte chuť na kávu?" prerušil ma Jamesov hlas. ,,Karamelovú." povedali sme naraz. Nedalo sa nevšimnúť tie ich prekvapené pohľady. ,,Nechápem ako vam ten sladký blud môže chutiť." smial sa Tim. ,,To ti naozaj nepoviem." smiala som sa. ,,Ale no ták." smutne povedal Tim s úsmevom na perách. ,,Ne nepoviem. Sama to neviem. Je to jednoducho chutné. Rozplíva sa ti tá sladká chuť na jazyku. Milujem ten pocit." usmievala som sa ako slniečko.
,,Kam chcete isť potom?" opýtal sa tento krát Tim. ,,To fakt neviem. Môžme sa ísť prejsť.." navrhla Melanie a odpila si z kávy. Všimla som si Timov pohľad. On sa naozaj usmieva ako keby videl niečo čo nikdy v živote. Ten pohľad poznám. ,,V kine dávaju ten nový film." pridal sa James. ,,Mala som jej predsa ukázať naše mesto tak sa pôjdeme prejsť ." skočila som im do debaty a prekazila všetky plány. Nemala som náladu sedieť v kine a dusiť tam svoju riť. Pozrela som sa smerom k východu aby som sa uistila že je ešte dobré počasie. To síce pekné bolo, no prekážal mi človek ktorého som dnes naozaj nechcela stretnúť. Blížil sa smerom k našemu stolu. ,,Mohla by si nachvíľu?" pozrel na mňa. ,,Nie nemohla." odpovedal za mňa Timothy. ,,Pýtal som sa teba? Si Samanda?" opýtal sa celkom kľudne. Vedela som že zamnou prišiel s jasným cieľom. ,,Fajn." postavila som saa šla zaním. ,,O chvíľu sa vrátim." pozrela som na kamarátov.
,,Rýchlo a stručne." pozrela som mu do jeho modrých očí. ,,Zrejme ti už povedali pravdu. Viem som hlupák že som sa nepriznal a to že som ťa chcel dostať do postele. Ale mohla by si mi to odpustiť?" vyvali na mňa. ,,Klamal si mi." prekrížila som ruky na prsiach. ,,Viem. A je mi to naozaj ľúto. Áno mam dcéru. Moja priateľka potrebovala pauzu a ja som nevedel čo robiť. Môžme byť aspoň kamaráti?" usmial sa. Alex nebol zlý človek. Myslel to naozaj vážne a úprimne. ,,Vieš že druhú šancu nedavam." odsekla som. ,,Tak som to aspoň skúsil." otáčal sa na odchod. ,,Posledný krat." zastavila som ho mojími slovami. Okamžite sa otočil a objal ma. ,,Ale musíš mi ju ukázať." navrhla som. ,,Teraz je u rodičov ale nabuduci týždeň príde." usmial sa. ,,Tak ja fajn. Ja idem. Ahoj." objal ma a odišiel. Vrátila som sa naspäť do kaviarni a sadla si vedľa Tima. ,,Tak čo?" opýtal sa nedočkavo. ,,Nabuduci tyždeň mi má ukázať dcéru." povedala som celkom pokojne. ,,Prosím?" ,,Neboj. Sme len kamaráti." objala som ho a dopila som kávu. Po prechádzke celým mestom som si uvedomila že sa Melanie Timotimu páči. Videla som ako sa sňou rozpráva a smeje. Cítila som sa ako piate koleso na voze. James s niekym telefonoval a ja som kráčala za nimi ako dajaká hus. Jednoznačne to dopadlo úplne inak ako som si predstavovala. Nikdy v živote som sa necítila takto nechcená a každému ukradnutá.
Po fakt dosť dlhej prechádzke nas zviezli domov. ,,Tak ďakujem." povedala keď som otvárala bránku pred naším domom. Len som jej zamávala a šla domov. Nemala som chuť sa naňu umievať a tvariť sa že je všetko pohode. Kvôli nej zrejme nebude nič tak ako predtím. A toho sa bojím asi najviac.