(Ne) dokonalá DOKONČENÉ

Part 33

Ráno som sa zobudila na zvonenie budíka. Bolo desať. Pretrela som si oči a šla som na záchod. Tak ako každé ráno. Presunula som sa do kuchyne. Rodičov som nikde nezbadala ale aj napriek tomu som mala raňajky prichystané. Lievance. Ham. V pohári bolo naliate mlieko. Spokojne som si sadla a najedla sa. ,,Ako vidím chutí." Ozval sa pri dverách. Skoro som spadla zo stoličky. ,,Čo tu do pekla robíš?" Zvíšila som hlas. ,,Bol som unavený tak som si trochu zdriemol." Zasmial sa. ,,Trochu." Uškrnula som sa. ,,Ďakujem." Povedala som s plnými ústami. ,,Zamálo." Usmial sa. ,,Ty si jedol?" Pozrela som naňho. ,,Vieš vstal som o ôsmej aby som spravil tie raňajky len pre teba." Ironicky sa zasmial a nabral si čistú vodu do pohára. ,,Aha." Zasmiala som sa. ,,Takto vyzeráš nenamaľovaná?" Kývol hlavou. ,,Preboha." Skryla som si tvár do dlaní. ,,Samanda." Smial sa. ,,Veď vyzeráš viac prirodzene. Ktomu ti pokožka dýcha." Pozrela som naňho spoza palcov. Bol opretý o linku a uprene na mňa pozeral. Ruky som si položila na stehná a pozrela naňho. ,,Ešte tam niečo chýba." Zasmial sa. Usmiala som sa. ,,Lepšie." Položil pohár do drezu a vzal prazdny tanier a pohár. Začal úmyvať riad. , Nato by som si vedela zvyknúť." Zasmiala som sa a oprela sa o linku vedľa neho. Len sa škaredo zaksichtil a osušil si ruky. Oprel sa vedľa mňa a pozeral von oknom. ,,Nechápem prečo si tu chémiu vôbec kupujete." Začal zase narážať na make up. ,,Sama neviem." Priznala som. ,,Tak môžem kludne prísť do kúpelne a vyhodiť všetko von oknom?" Pozrel na mňa. ,,Zbláznil si sa?" Smiala som sa. ,,Aj áno." Priznal a podišiel k oknu. ,,Nádhera." Povedal. , Viem. Rodičia majú vkus." Zasmiala som sa. Otočil sa ku mne. ,,Nechýbaju ti?" Pozrel mi priamo do očí aj napriek tej vzdialenosti. ,,Vieš že je to ťažké." Usmiala som sa a pobrala sa do obývačky. Sadla som si na gauč kde bola deka a zahlavok. Zrejme spal tu. Zapla som televízor. Počas prepínania kanálov si sadol vedľa mňa. ,,Kedy odišli?" Opýtala som sa ho na rodičov. ,,Chvíľu sme sa rozprávali a šli." Povedal. ,,Ach. Dúfam že ma nepošlú k nim do tej diery." Vzdychla som si. ,,Vysvetlil som im to. Predsa už máš osemnásť a len si oslávila dobru prácu ktorú si sama vytvorila." ,,Ďakujem. Zase." Usmiala som sa. ,,Tak." Buchol si po stehnách. ,,Ja už idem. Beztak som už mal byť s Monou." Usmial sa. ,,Naozaj?" Nadvihla som prekvapene obočie. ,,Som slobodný chlapec." Dvihol ruky a uškrnul sa. ,,Už bež." Ironicky som ho vyhnala. Zamával mi a odišiel. A tak sa moje šance strácali. Predsa Mona bola niečo ako playboy zajačik. Prsnatá blondína a obľúbena baba na našej škole, no a zároveň aj jeho spolužiačka. Ľahla som si na gauč a položila si hlavu na zahlavok. Jeho vôňa tak ešte ostala. Prikryla som sa dekou a pozerala film S láskou Rosie. Milovala som ten film. Nakoniec spolu skončili. A teraz sa pýtam samej seba. Mám ja vôbec šancu na šťastný koniec?

V izbe mi zvonil mobil. Nemotorne som sa postavila a šla poňho. Volalo mi neznáme číslo. ,,Prosím?" Vyzvala som neznámeho. ,,Samanda?" Ozval sa Luke. ,,Áno?" Vyzeral byť zaskočený. ,,Prosím príď do nemocnice. Rýchlo." Zrušil. Srdce sa mi rozbúchalo tisíc krát rýchlejšie. Pokožka sa mi rozpálila. Rýchlo som sa obliekla, obula a šla tam kde mi povedal. Ani nie za päť minút som už sedele na čakačke a čakala na Luka. Konečne dorazil.
,,Ako je na tom?" Opýtala som sa ho. Klesol vedľa mňa na sedadlo a prečesal si vlasy. ,,Luke." Kľakla som si pred neho. Chytil mi moje trasúce ruky a pozrel mi do uplakaných oči. Plakal. Nebránil sa slzám. Takého som ho nespoznávala. ,,Neostáva jej veľa času." Utrel si slzy stekajúce po tvári. ,,Koľko jej ostáva?" Snažila som sa od neho zistiť tu podstatnú vec. ,,Pár dni?" Odpovedal mi otázkou. Sám nevedel kedy to ma prísť. ,,Nie." Krútila som hlavou v nesúhlas. Sadla som si vedľa neho a schovala tvár do dlaní. Posunul moju hlavu na jeho hruď a objal ma. Oprel si hlavu o tu moju a jemne ma hladil po vlasoch. Upokojovalo ma to. Síce to bolo gesto z ľútosti. Ale nič iné som nechcela. Len jeho prítomnosť. ,,Poď." Šepol. Pomaly som sa od neho odtiahla a utrela si slzy. Postavila som sa a následovala som ho. Odviezol ma domov.
,,Luke?" Zastavila som ho keď bol na odchode. ,,Hm?" Otočil sa. ,,Ostal by si tu so mnou?" Opýtala som sa. Nechcela som byť sama. To by som nezvládla. Len prikývol v súhlas a vrátil sa. Zamkla som a šla sa prezliecť. Vrátila som sa do obývačky. Sedel na gauči a pil kávu. Mala som ju zrobenú tiež. ,,Ďakujem." Povedala som a odpila si z nej. Celý deň sme mlčky presedeli a hľadeli na telku. Ani neviem kedy. Ale pokojne som zaspala v obývačke.

Zobudila som sa ráno o 2. Sníval sa mi divný sen. Síce jeho dej už nepoznám bol divný. Ležala som v perinách na mojej posteli. Luke zaspal na sedačke oproti. Podišla som k nemu a jemne doňho strkla. ,,Luke." Zatriasla som ním. Strhol sa a pozrel na mňa. ,,Deje sa niečo?" Opýtal sa rozospato. Znel a aj vyzeral naozaj roztomilo. ,,Ľahni si do postele. Bude ti lepšie." Ukázala som na druhú polovicu upravenej posteli. Bez slov sa vyzliekol a ľahol si tam. Hneď zaspal. Ja som si sadla do tureckého sedu vedľa neho a pozorovala som ho. Bol tak úžasný. Moje city k nemu boli naozaj silné. Ale on to tak necítil. Mal ma v paži. Zobrala som si par vankúšov, perinu a pobrala sa do obývačky. Nechcela som ležať vedľa neho. Bolo by to nefér. Aj keď neviem prečo. Predsa som poňom túžila tak dlho.