(Ne) dokonalá DOKONČENÉ

Part 35

Ráno som mala opuchnuté oči od celonočného plaču. Ešte aj ráno som plakala. Opláchla som si tvár studenou vodou a zišla dole na raňajky. Klasické ráno. Nikto tu nebol. Mama si našla novú prácu a tak sa snaží robiť všetko preto aby ju nestratila. Naraňajkovala som sa a šla sa pozrieť po meste. Mesto bolo malé. Malo okolo tri ticíc obyvateľov. Na moje prekvapenie tu mali aj umeleckú školu. Rozhodla som sa tam zájsť a ingormovať sa. Síce odísť posledný ročník na inú školu bude blbosť. No bude to lepšie ako sa vraciať na staré miesta. A dokonca bez nej. Len tak tak som potlačila slzy a vošla vez sklenené dvere do školy. Čudovala som sa že bola otvorená. Väčšina škôl je zatvorených.
,,Prajete si?" Ozval sa za mnou mužský hlas. Otočila som sa na jeho majiteľa. Bol to vysoký chlap v obleku. Mal sivé vlasy a bradu. Vzbudzoval rešpekt. Nevyzeral najmladšie, no na svoj vek vyzetal super. Mohol mať okolo štyridsať. ,,Ja.." zamyslela som sa. Čo tu vlastne hľadám. ,,Chcela by som sa prihlásiť na vašu školu." Aj cez tú bolesť som sa usmiala. ,,Nepríjmame žiakov počas roka." Odpovedak mi sebavedomo a upravil si sako. ,,Sťahujem sa tu. Som tretiačka na umeleckej škole v meste len kúsok odtiaľto." Oboznámila som ho. ,,Zavolajte mi a dohodneme si stretnutie." Podal mi vyzitku. ,,Dnes nemám čas." Odišiel kam si za dvere. Vyzitku som si schovala do peňaženky a šla von. Práve začalo husto snežiť a ja son asi tak trochu zabudla kde to vlastne rodičia bývaju.
Naťukala som mame sms.

Stratila som sa.

Och, idiot. Choď do kaviarne Café. Prídem.

Fajn.

Rozhodla som sa tu kaviareň najsť. Beznadej sa stratika v momente keď som zbadala názov Café nad malou budovou na rohu ulice.
Sadla som si za stôl a objednala si karamelovu kávu. Chyba. Brala som si Melanie aj sem. Ostávala vo mne. Zapípal mi mobil. Prišla mi sms od Luka.

V utorok je pohreb. O 10. Luke.

Neodpísala som. Nemala som chuť ísť tam. Síce bola Melanie moja kamarátka. Nezvládla by som to.
,,Ahoj." Ozval sa mamin príjemny hlas. ,,Ahoj." Usmiala som sa a odložila mobil do tašky. Objednala si latte a zapálila si. ,,Ty fajčíš?" Pozrela som naňu prekvapene. Zasmiala sa a poďakovala čašníčke keď jej priniesla kávu. ,,Nikdy som neverila že budem. Ale pri tej práci sa nič iné ani nedá." Znovu si potiahla. ,,Sťahujem sa k vám." Vyvalila som. Skoro vypľula kávu. ,,Prosím?" Utrela si kvapky kávy z úst. ,,Nechcem byť sama. Ja to nedokážem." Šepla som bezmocne. ,,Fajn, ale čo kamaráti?" Povzdychla som si. ,,Tých ja už dávno nemám."

Sedela som na posteli a váhala či mu zavolám. Pohreb mal byť už zajtra. Vytočila som jeho číslo a čakala. Po druhom pípnuti sa ozval na druhej strane, mne neznámy ženský hlas. Hneď som zrušila a hodila mobil na vankúše. Moje telo horelo ešte viac. Musela som sa ukľudniť. Zbalila som si potrebné veci do kabelky a tú prevesila cez rameno. Vzala som kľúče od auta a bola pripravnená ísť znova na to miesto plné spomienok. Napísala som mame na papierik.

Šla som domov. Neviem kedy sa vrátim. Budem ti volať.
Samanda

Naštartovala som auta a nechala nech sa vyhreje. Zapla som rádio a vychutnávala si slová každej jednej piesni. Pomaly som pridala plyn a vyrazila.

,,Zháňal ma niekto?" Opýtala som sa vrátničky. ,,Aký si muž." Usmiala sa. ,,Nenechal odkaz, alebo niečo také?" Neverila som že ma niekto zháňal. ,,Iste." Vytiahla malý papierik a podala mi ho. ,,Ďakujem." Pobrala som sa do bytu.

Zavolaj mi.
Tim

Bolo napísane na lístočku. Nechápem prečo mi nenapísal sms. Vzala som mobil a zavolala mu. Dohodli sme sa na stretko.
O pol hodinu som sedela v mojej obľúbenej kaviarni v centre mesta a popíjala kávu. Áno. Zase Melanie. Zbadala som ho pri dverách. Skúmal miestnosť pohľadom. Keď ma zbadal jemne sa usmial a vydal sa sem. ,,Ahoj." Povedal a silno ma zovrel v náruči. Tak dlho sme sa nevideli. Tak strašne mi chýbal. ,,Ako sa máš?" Opýtal sa. ,,Strašne." Vzdychla som si. ,,Načo si budeme klamať." Nasilu som sa usmiala. Pozrela som mu priamo do tmavých očí. Leskli sa. ,,Tak, tak." Priznal. ,,Kde si bola? Dlho si sa tu neukázala. Ani Luke nič nevedel." Spomenul ho. ,,U rodičov." Odpila som si z kávy. ,,A prečo by mal? Nezaujímam ho. Tak ako ani on mňa." Priznala som ten fakt. Bola som ranená. Osamelá. A hlavne som bola naozaj zamilovaná. No ja som nebola tá milovaná.
,,Pozri. Neviem aké to medzi vami bolo ale strachovak sa o teba." Ironicky som sa zasmiala. ,,Neklam." ,,Samanda." Chytil ma za ruku. ,,Viem ako sa cítiš. Melanie bola moje dievča. Nechala vo mne prázdno tak ako aj v tebe." Chytil sa na miesto kde mal srdce. Krútila som hlavou v nesúhlas. Nevedel ako mi bolo. Nemohol to vedieť. Nebol pri mne keď mi bolo najhoršie. ,,Samanda. Prosím. Nechoď preč." Vytrhla ma jeho poznámka zo zamyslenia. ,,Čo? Ako že?" Nedopovedala som. Prerušil ma. ,,Volala mi tvoja mama. Chce aby som ťa presvedčil." ,,Ale, ja som si myslela." Nedopovedala som. Vtedy som hž len plakala. ,,Samanda. Vravela že obaja nie su doma. Stále su v práci. Nemaju na teba čas." Plakala som. Teraz som už naozaj bola sama. Už ani rodičia ma nechceli. ,,Tim?" Dvihla som zrak k jeho tvári. ,,Áno?" ,,Nasťahuj sa ku mne." Navrhla som. ,,Samanda. Prepáč. Ale to nepôjde. Naozaj." Pohladil ma. ,,Takže ostávam sama? Nadobro?" Opýtala som sa. , Nie. Budeme spolu stále. Tak ako budeme mať čas. Len tu ostaň." Usmial sa. Neukazoval bolesť. Nebol ten typ človeka. No smútok sa škrabal na povrch. ,,Fajn." Dopila som kávu, utrela som si slzy a šla zaplatiť.

Zničená som padla do postele. Znova to na mňa doľahlo. Pomaly mj stekali slzy a vpíjali sa do môjho pyžama. Znova som zaspala. Musela som sa psychycky pripraviť na pohreb.