(Ne) dokonalá DOKONČENÉ

Part 34

Slnečne lúče prenikali do izby cez medzeri medzi závesmi. Jemne osvetľovali jeho pokožku ktorá nebola zakrytá perinou. Presunula som sa späť do obývačky. Po prepínaní som sa rozhodla ísť spraviť raňajky. Na toustové chleby som dala syr, salámu, paradajku a olivy. Spojila som to s ďalším kúskom toastu a dala ich do hriankovača. Milovala som tú kombináciu. Položila som taniere na barový stôl. Poháre jahodového džúsu som položila vedľa taniere s hriankami. Čakala som na Luka. Po 10 minutách som hrianky zohriala v mikrovlnke a začala jesť sama. Započula som otvárajúce dvere z izby. ,,Začala si bezo mňa?" Uškrnul sa a posadil sa oproti. ,,Bola som hladná." Poznamenala som. ,,Ďalšie ráno spolu." Zasmial sa. ,,Hm." Pipla som a šla umyť riad.
,,Idem." Povedal keď som sním odmietala komunikovať. ,,Fajn." Pípla som. Odišiel. Zavolala som rodičom. ,,Samanda?" Ozvala sa prekvapene mama. ,,Mohla by som prísť?" Opýtala som sa. ,,Samozrejme. Budeme len radi." ,,Fajn. Vyrazim už dnes. Cestu si najdem. Ahoj." Zrušila som. Automaticky som si pobalila potrebné veci. Namaľovala som sa a šla preč. Zamkla som za sebou dvere. ,,Maria, ak by ma niekto zhaňal tak povedz že som šla za rodičmi." Povedala som vratničke. ,,Ano madam." Milo sa usmiala. Tašku som dala do kufra a mohla som vyraziť. Do GPS som zadala nazov mesta kam mám namierene. Ukázala mi cestu.

Sedela som v zaparkovanom aute pred menším, jemne hnedým, domom. Pomaly som vkročila do tej zimi. Vybrala som tašku z kufra a vyšla na verandu. Zazvonila som. Počula som ako sa zvonček rozozvonil celým domom. Dvere sa pomaly otvorili. V nich sa objavila mama. Silno som ju objala. Tak mi chýbala. Vpustila ma do domu. Uzka chodba viedla priamo k dverám do kuchyne. Napravo bola obývačka a vedľa nej dvere do práčovne. Oproti dverám do obývačky boli schody do ďalšiej časti domu. Na hornom poschodí, naľavo id nich bola jedna izba. Na pravo bola uzka chodba a tan hneď dvere do spálne. Veďľa bola ešte jedna izba a vedľa nej kúpelňa. Bolo to tak útulne. ,,Ako si sa mala?" Opýtala sa ma mama. ,,Osamelo." Povzdychla som si. ,,Ach, ani nevieš ako nám s otcom chýbate. Obe." Poklesla mama. ,,Mami. Aj ja budem mať deti. Tie tak isto vyrastú a odídu." Pohladila som ju. ,,Viem." Usmiala sa. , No tak. Hadaj čo som navarila?" Zasmiala sa. ,,Nechám sa prekvapiť." Vošla som za ňou do kuchyne. ,,Ta dá." Položila predo mňa špenátove halušky so syrovou omáčkou. ,,Ďakujem." Povedala som s plnými ústami. Bolo to skvelé ako vždy. Na chvíľu som sa konečne cítila šťastná.
,,Ako je na tom Melanie?" Opýtala sa keď som si sadla do kresla. ,,Ach." Povzdychla som si. ,,Neostáva jej veľa času." Udržiavala som slzy. ,,A ty si šla tu?" Znela prekvapene. ,,Mami, nemohla by som byť sama doma. Nezvládla by som to." Prečesala som si vlasy. ,,Ach, Samanda." Pohladila ma mama. ,,Som doma." Ozval sa otcov hlas z chodby. Vyšla som na chodbu a objala ho. ,,Samanda?" Opýtal sa aj keď vedel že som to bola ja. Silno ma zovrel v objatí. ,,Idem si ľahnúť. Som unavená z cesty." Oznamila som im a šla na horné po schodie do izby. Vyzliekla som sa a ľahla som si na posteľ. Pomaly som zaspala.

Vybroval mi mobil na stole. Vstala som a pozrela na hodiny. Boli tri hodiny ráno. Volal mi Luke. Očakávala som najhoršie. S trasucími rukami som dvihla a priložila mobil k uchu. Z druhej strany sa ozvalo trasúcim a uplakaním hlasom moje meno. Vedela som čo sa stalo. Vedela som že to prišlo. Presne dnes. V túto hodinu. ,,Nie." Povedala som ako keby som mohla vrátiť čas. Slzy mi začali voľne stekať po tvári. ,,Le- len pr-pred hodin-nou." Koktal. Na chvíľu prestal rozprávať. Poriadne sa nadýchol. ,,Volali mi z nemocnice. Melanie to tento krat nezvládla." Povedal a hneď nato spustil nehorázny plač. V poslednej dobe sme si boli naozaj blízki. A hlavne kvôli nej. Zrušila som a zvierskla som na plné hrdlo. Toto nebol plač. Bol to nehorázny rev. Ledva som dýchala. V tom momente som ani nevnímala že mi do izby vletela mama s otcom. Objali ma ich silné ruky a pritisli na ich hruď. Híčkala som od plaču akoby som bola narušená. Tak to bolelo. Tá bolesť bola hrozná. Srdce mi bilo tisíc krát rýchlejšie. Aj keď to nieje reálne. Bolo to tak. ,,Samanda. Ukľudni sa." Hovoril otec. ,,Ona je preč!" Zvrieskla som mame do hrude. Zakusla som si do pery a snažila sa ukludniť. Uvedomovala som si určitú vec. Neuvidím ju. Nebudem ju nikdy počuť smiať sa a rozprávať. Jej spev bude v zatratení a v spomienkach ako ona. Nezomrel len človek ktorý mi bol blízky. Jej smrť spôsobila stratu aj v mojom srdci. Ostalo tam prázdno ako aj v mojom živote. Bola som tak ďaleko. Mala som byť sňou v posledných hodinách jej života. Sedieť vedľa nej a držať ju za ruku. Upokojovať ju že bude v poriadku. No teraz som sa tam nechcela vrátiť. A ani sa nevrátim. Všetko mi ju bude pripomínať. Tim, Luke, škola, môj byt. Môj bývali život. Rozhodla som sa odsťahovať k rodičom. A to natrvalo. Začať nový život. Postaviť sa na nohy. Za posledný pol rok sa toho toľko zmenilo. A dnes sa všetko stratilo. Natrvalo. Neverila som tomu. Bolo to tak nereálne. Tak divné. Bolo tu tak prázdno. Vo mne bolo prázdno.