(Ne) dokonalá DOKONČENÉ

Part 13

Počula som sirény sanitky. Pozrela som sa odkiaľ ide. ,,Melanie?" šepla som pre seba. ,,Mami. Zober ma do nemocnice. Okamžite." povedala som keď som jej vtrhla do kuchyne. ,,Deje sa niečo?" pozrela na mňa. ,,Melanie sa niečo stalo." udržiavala som slzy v sebe. Nasadli sme do auta a šli do nemocnice. Sestrička pri recepcii nám povedala že ju preniesli na sálu. Vošla som do čakárne a zbadala tam Luke. Nemala som chuť sa sním naťahovať a myslieť nato čo sa stalo pred necelou hodinou. ,,Čo sa stalo?" vyvalila som naňho. Bol prekvapený že predním stojím. Ktomu som bola nenamaľovaná. Ježiši. ,,To ťa nemusí zaujímať." odbil ma. ,,Povec mi to." dotkla som sa jeho ramena a prinútila som ho aby mi pozrel do očí. Mal ich zelené. Tak ako ja. ,,Je chorá." šepol nakoniec. Mal slzavé oči. ,,Ako chora?" tlačila som naňho. ,,Rakovina." šepol. Rakovina. Ozývalo sa mi v hlave. Dopadla som na sedadlo vedľa neho a zaborila si tvár do dlaní. Tie lieky, rýchle odchody domov. Rôzne diéty. Všetko to do seba zapadalo ako puzzle. ,,Ako dlho?" pozrela som naňho. ,,Pred dvomi rokmi jej diagnostikovali ravokinotvorné bunky. Mysleli sme že sa nebudu rozvýjať tak rýchlo. Behom 2 rokov som oňu skoro prišiel. Ten nový liek, na potláčanie jej zabral len na 40%. Je len otázkou času ako dlho jej bude ešte pomáhať." stekali mu slzy po tvári. Iste že ma to prekvapovalo. Ale nie až tak. Je to predsa jeho sestra. Bude v poriadku. Musí. Nemôže sa jej nič stať. ,,Prečo mi to nepovedala?" pozrela som naňho. Nemyslela som nato že vyzerám ako nejaký zombii. Jednoduchu som to chcela počuť. Za tak krátky čas som si ju obľúbila. Bola premňa ako sestra. Doplňali sme jedna druhú. Iba za ten mesiac a pol. Toto kamarátstvo nikto nepochopí. Je zbytočné to niekomu vysvetľovať. A hlavne jemu. ,,Bolo to pre vás obe lepšie. Nemyslíš?" opýtal sa. Uvažovala som. Ako to teraz medzi nami bude vyzerať a fungovať? ,,Tajila to aj svojím bývalim kamarátom. Tí sa to postupom času dozvedeli a nechali ju tak. Nechali ju samu. Bez nich. Opováž sa jej ublížiť aj ty." šepol. ,,Ale ja nie som oni. Dobre? Nikdy nepochopíš aké to je mať niekoho rád tak ako ja ju. Nepochopíš to. Nikdy." teraz som už plakala. Slzy mi dopadali na pery. Po každé som oblízla ich slanú chuť a snažila som sa byť pokojná. Sedel. Len ticho sedel a pozoroval ma. Nenechal si újsť každý jeden pohyb. Postavila som sa a odišla na záchod. Umyla som si tvár a šla naspäť. ,,Môžme ísť zaňou." oznámil. ,,Mohla by som sama?" pozrela som naňho. Nič neodpovedal. Len ostal sedieť. Vstúpila som do izby. Melanie ležala na posteli. Bola celá bledá a pod očami mala kruhy. Sadla som si k nej a chytila ju za ruku. Ako náhle sa snažila niečo povedať zastavila som ju. ,,Ja ťa nenechám samu." pozrela som do jej očí. ,,Rozumieš? Budem tu stebou vždy. Až dokým tvoje srdce neprestane byť." stikla jej slza po Tvári. ,,Mám ťa rada." šepla. ,,Aj ja teba."

Pohľad Luke
A tak som započul jej slová. Jej správanie bolo iné. Záležalo jej na Melanie. Ale prečo? Väčšina báb sa sňou bavilo len kvôli mne. Ale ona taka není. Aspoň v to pevne verím. Na jednej strane som bol rád že ma Melanie kamarátku. Ale na druhej som chcel aby to tak nebolo. Nedokázal som byť v jej prítomnosti myšlienkami triezvy. A ani potom. Naozaj som nechápal čím ma take dievča zaujalo. No, netreba súdiť knihu podľa obalu. No nie?

Pohľad Samanda
Nasadla som do auta k mame a šli sme domov. ,,Je mi to ľúto." povedala mama. ,,Aj mne." šepla som a pobrala som sa do svojej izby. Snažila som sa myslieť na niečo pekné. Nechcela som plakať. Nikdy som nebola takto citlivá. Na nikom mi nikdy nezáležalo. Bála som sa že nikomu nezáleži namne. Konečne som našla niekoho komu záleži na mne. Niekoho kto ma chápe, a vie omne aj veci ktoré nevie ani Bella. ,,Máš návštevu." povedala mama. Pozrela som sa k dverám. Tie už zatváral Timothy. Nevyzeral najlepšie. ,,Už to asi vieš." povedal a sadol si ku mne. ,,Prečo si mi to nepovedal?" pozrela som mu do očí. Znova som pocítila slanú chuť na perách. Plakala som. ,,Melanie si myslela že sa naňu vybodneš." šepol. Okno som mala otvorené do korán. Bolo desať hodín večer a pršalo. Zimný vzduch mi zasadol na pokožku a na nej sa zježili chlpky. Bol to príjemný pocit. Neplakala som sama. ,,Pozri sa." otočil mi hlavu. Mal uplakané oči. ,,Ona je silná. Ona to zvládne." objal ma. ,,Ja viem." šepla som mu v náruči. ,,Ja ju neopustím." zaborila som sa viac do jeho objatia. ,,Mohol by si tu prespať ak chceš. A ja nechcem ostať sama." ,,Rád." usmial sa. Ľahol si na druhú polovičku mojej veľkej posteli. Sadla som si do tureckého sedu. ,,Ako to je možné?" pozeral do stropu s prekríženymi rukami na bruchu. ,,Hm?" pozrela som naňho. ,,Ako je možné že si iná." pozrel tento krát na mňa. ,,To ani ja sama neviem." zasmiala som sa. ,,Som rád že si iná." usmieval sa. ,,Neboj som bola predtým zlá kamarátka." buchla som mu do ramena. ,,Kamaratka?" nadvihol obočie. ,,A nie?" ,,Najlepšia." zasmial sa a zvalil ma. Smiali sme sa. ,,Chýbalo mi to." smial sa. ,,Aj mne. Ani nevieš ako." oprela som hlavu o jeho rameno. ,,Zaspievaš mi?" usmial sa. Vždy som mu spievala keď sme boli sami. Nikdy by mi nenapadlo že by sme boli niečo viac ako kamaráti. On mi pomáhal a ja jemu. Bol ako moj brat. A tak som mu začala spievať našu obľúbenu pieseň. Hello od Adele. Vždy si začal spievať somnou. No dnes len počúval. ,,Mám ťa rád." šepol. ,,Aj ja teba." usmiala som sa. Zoskočila som z postele. ,,A. Teraz spať." zatvorila som okno a hodila sa do postele. Otočila som sa mu chrbtom. Brala som ohľad nato že ma Melanie. ,,Dobrú noc." ozvalo sa v tme a v tichu.