(Ne) dokonalá DOKONČENÉ

Part 19

Jemné novembrové lúče mi prenikali do izby cez škáry na okne. Obímali ma teplé ruky. Pozrela som na spiaceho chlapca. Pomaly otvoril oči a usmial sa. Jeho úsmev bol neopisateľne dokonalý. ,,Thomas?" Opýtala som sa chlapca ktorého som začala postupne ľúbiť. Nemyslela som na nikoho iného, len naňho. Nakoniec som ho nesklamala. Moje srdce sa rozhodla inak. A ja som sa konečne cítila šťastná. ,,Áno?" Oprel si hlavu o moje rameno. ,,Sestra ma 16. Svadbu. Však tam pôjdeš somnou.?" Opýtala som sa ho s nádejou. ,,Ježiši. Laska to nepôjde." Vyšlo nakoniec. ,,Akože nepôjde?" Odtiahla som sa. ,,Idem na to liečenie." Pripomenul mi. Zabudla som. ,,A nedá sa presunuť termín?" Snažila som sa prísť na nápady. ,,Termín je dohodnutý už dlho. Je ťažke sa tam dostať. Ja ti to vynahradím." Obliekol sa pobozkal ma na čelo a odišiel. Rodičia mali prísť až večer. Spal u mňa.

Postavila som vodu na kávu a čakala dokým kanvica nevypne. Zaliala som kávu a potom pridala mlieko. Sadla som si do obývačky a podala pohár Melanie. ,,A ským tam potom pôjdeš?" Narážala na svadbu. ,,Sama predsa. Niekto ma už možno k tancu pozve." Usmiala som sa. ,,Všetko dobre dopadne. Už si rozmýšľala nad šatamy?" Odpila si z kávy a položila pohár na stôl. ,,Dlhé červené šaty s voľným chrbátom. Vlasy by som chcela neako natočiť a spojiť." ,,Budeš nádherná. Thomas bude ľutovať deň keďodmietol." Smiala sa. Len som sa smutne usmiala a vzala si čipsu. ,,A ty?" Vyzvala som ju. ,,Zrejme by som zobrala tie svetlejšie farby. Akési krémove šaty. Nie dlhe, skôr aby mali áčkovu sukňu." Povedala svoje návrhy. ,,Čo tak skočiť na nákupy? Svadba je za 2 týždne. Mohla by som ti pomôcť." Navrhla som. Zrejme by sme sa unudili k smrti. ,,Fajn, večer zavoláme aj chalanov?" Opýtala sa naoko. ,,Dnes by som bola radšej za babskú jazdu. Potom môžme skočiť na zápas. Dnes hráme." ,,Skvelé." Zvískla. ,,Tomu sa hovorí radosť." Smiala som sa.

,,Tieto?" Ukázala mi biele opätky na tenkom a nízkom špici. ,,Nie. Dala by som niečo viac hrubšie a vyššie. Si drobná. A tenké špice sa nehodia k áčkovým sukniam." Zamietla som jej výber. Poobzerala som sa po celom obchode a našla tie ideálne topánky. Šaty sme už mali vybraté. Sice neboli krémove ale broskyňové. Ladili k jej pokožke a vlasom. Topánky na 9 cm opätku so šírkou 1 cm boli akurát. ,,Vypadni si to vyskúšať aj so šatami." Podala som jej boty a tašku. Tá ich automaticky prijala a šla sa prezliecť. Ja son medzi tým našla čirne semišové topánky na stredne veľkom opätku a vyskúšala si ich. Sedeli mi perfektne. ,,Môže byť?" Opýtala sa ma. ,,A zo škaredého káčatka sa stala prenádherna labuť." Zacitovala som. ,,Ďakujem." Začervenala sa.

,,Mám dobrú známu kozmetičku. Mohla by nás obe namaľovať na svadbu." Navrhla som jej. ,,Skvelé." Odpila si z kávy čo sme kúpili v starbukse. Sedeli sme na tribúne a čakali na zahájenie zápasu. Naši futbalisti sa rozbehli na ihrisko. Na čele tímu stál Luke. Nevidela som ho strašne dlho. V hale bolo celkom zima. Kedže už od prvého nevombra snežilo vonku hrať nemohli. Nemyslím ten klasický americký futbal. Ale ten do ktorého sa kope. ,,Vyhrali sme nakoniec 3:2. Len o jeden gól. ,,Poď." Ťahala ma Melanie dole do šatní. Vytratila sa mi niekde v dave. ,,Melanie?!" Volalal som naňu. Chodba sa vyprázdnila. Ostala som tak stáť sama ako idiot. ,,Stratila si sa?" Ozval sa ku mne. Znova som nemienila čeliť jeho blbým narážkam. Nemala som naňho náladu. Otočila som sa aby som sa naňho pozrela. Netušila som že bude tak blízko. Hlavou som narazila do jeho hrube. Jemne som sa odtiahla a nadvihla hlavu. ,,Nie, Melanie šla zrejme za tebou." Odpovedala som mu celkom kľudne. ,,Zamnou asi nie. Kedže ja som tu a ona tam." Kývol hlavou smerom k šatniam. Zazrel mi do výtrihu. Počkať naozaj mi pozeral na prsia. ,,Odkiaľ to máš?" Prudko sa priblížil a dotkol sa náhrdelníka od Melanie. Nervózne som si zahryzla do pery. Nevedela som čo mám robiť. Zdrhnúť? Ach, nie. To by bolo zbabelé. ,,Od Melanie. Dostala som ho ako darček na narodeniny." Šepkala som úplne po tichu. No vtom tichu to znelo ako krik. Pocítila som jemnú bolesť na krku. Strhol mi ho a bez slova odišiel. Zastavila som ho. ,,Čo si myslíš že robíš?" Hovorila som hlasno. ,,Berem si niečo čo ti nepatrí." Vytrhol sa mi zo zovretia a odišiel. Nahnevaná som sa vybrala domov. Po ceste som stretla Thomasa. Odviezol ma domov. Už mi pomaly dochádzala trpezlivosť. Toto prehnal. Idiot jeden!