(Ne) dokonalá DOKONČENÉ

Part 21

,,Samanda, musíš mi to povedať." Tlačila na mňa Melanie. A tak som sa vrátila od dverí a namiesto úteku som si sadla k babe ktorá mi ukázala pravý svet. Dnes sa konečne pozriem problémom do oči. A tak som začala.

Minulosť
,,Ahoj Samuel." Pobozkala som ho a nastúpila k nemu do auta. Chodili sme spolu pol roka. Šli sme klasickou cestou domov. No zrazu sa rozhodol odbočiť do prava. ,,Kam to ideme?" Opýtaka som sa ho vážne. Celkom na mňa prišiel strach. ,,Neboj sa." Upokojoval ma. Neznel presvedčivo. Zastavil auta pri starých paneloch. Odpútal sa a pohladil ma po stehne. ,,Pol rok a ešte stále nič nebolo." Vravel úchylne. ,,Niesom pripravená. Čo tomu nechápeš?" Dala som jeho ruku preč. ,,Ale ja chcem." Buchol do mňa. Hlavou som narazila na sklo. Začal si rozopínať nohavice. Využila som jeho nepozornosť a chytila pás od auta. Obmotala mu ho okolo krku a tlačila až dokým sa nehýbal. Plakala som. Sedela som na sedadle spolujazdca a pozerala na mrtvé telo vedľa. Zabila som ho. Rozutekala som sa smerom odkiaľ sme prišli. Zavolala som mame. ,,Prosím priď do mesta." Zrušila som. Behala som až na políciu. ,,Slečna tam ake nemôžete!" Kričal za mnou jeden strážnik. Vtrhla som do jednej miestosti kde boli asi 3 policajti. Cela udychčaná a uplakaná som si sadla a jednoducho šepla. ,,Zabila som človeka." ,,Slečna, zopakujete to ešte raz?" Ozval sa jeden z nich. Nadvihla som hlavu a pozrela nanich. ,,Zabila. Som. Človeka." Vraveka som dôrazne. Priznala som sa. Zobrali ma na miesto kde sa to stalo. Mama už bola pri mne.

Súčastnisť
,,A tak som im povedala čo sa stalo." Dopovedala som monológ. Utrela som si slzy ktoré mi stekali po líci. ,,Samanda, ale už to je preč. Už ti nikto neublíži." Upokojovala ma. ,,Ale pokúšali sa oto znova." Plakala som. ,,Už sa to nestane. Ver mi. Viem to." Hovorila presvedčivo. ,,Na napi sa." Podala mi pohár s horúcou čokoládou . ,,Už si ako moja mama. Tiež mi dava horucu čokoladu." Jemne som sa zasmiala. ,,Som rada že si to zo seba vytiahla. Cítiš sa lepšie?" Prikývla som. Uľavilo sa mi. No nie úplne. Minulosť ma až tak netrápila. Skôr ma trápil fakt že som nenávidená osobou ktorú milujem. Dosť dlho som uvažovala či poviem Melanie čo cítim k jej bratovy. No teraz ten čas ešte nenastal. Potrebovala som si určité veci ujasniť. Až potom riešiť problémy. Jedno som vedela. Som silná. Viac ako som si sama myslela.

,,Ja sa tak tešim." Povedala som, keď som vošla do jej izby. ,,Preboha Samanda. Načo ťa učili rodičia klopať?" Zahalila si telo dekou. Vedľa nej ležal Tim. Ostala som trošku v šoku. Bez slova som za nimy zavrela dvere a šla dole do obývačky. Asi o sekundu som už nebola sama. ,,Zase ty?" Povedal z nechuťou a sadol si na gauč. ,,Zvykaj si." Jemne sa zasmial a ukazal tým zuby. Bol rozkošný. Strašne. ,,Tak čo ským ideš na svadbu?" Položil ovládač na stôl a pozrel na mňa. Ruky mal založené za hlavou. ,,Nooo." Ťahala som. Zaskočil ma. Nikdy som od neho nečakala normálnu otázku. ,,Neviem. Asi sama." Odhrnula som si prameň vlasov a zastrčila ho za uši. ,,Sama? To si do týždňa nenajdeš nejakého chalana?" Á, je to späť. Nič sa nezda tak ako by malo. ,,A ty?" Nemienila som riešiť debiliny a naťahovať sa sním. ,,Sám. Nejaka kočka sa tak možno nájde." Usmial sa a znova začal sledovať televízor. Teplo od nervov mi zaplavilo celé telo. ,,Odkáž sestre že som šla domov." Postavila som sa na odchod. Chytil ma za zápästie a potiahol naspäť. Nechápavo som naňho pozrela. Ukázal palcom na kreslo kde som sedela. ,,Nestrať ho znova." Podotkol. Mobil ležal na kresle. Vzala som si ho a šla domov. Síce som bola sklamaná že ma nezavolal a nepovedal aby som ostala. Ale to som moc naivná.

Ležala som na posteli a počúvala hudbu cez repráky. Dvere sa pootvorili. Vykukla z nich Melanina hlava. Natiahla som sa k reprákom a vypla ich. ,,Klopala som." Usmiala sa a zatvorila za sebou dvere. ,,Už ma nenechávaj na pospas tvojho brata. Je mi jedno čo sa hore stalo ale nabudúce aspoň zamnou príď." Vyvalila som naňu. ,,Prepáč." Prisadla si ku mne a oprela si hlavu o stenu. ,,Ukradla si mi najlepšieho kamaráta." Jemne som donej buchla. ,,Ale nepreháňaj." Branila sa. ,,Ským pôjdem na svadbu?" Zasmiala som sa. ,,Ježiši. Nejaky fešak sa tam najde." Prekrútila oči. Presne to povedal aj on. Hlúpo som sa pousmiala. ,,Tak padaj." Buchla som jej po zadku keď sa postavila. ,,Už je neskoro. Musím sa vyspať do ružova." Vyskočila som na nohy a šla ju odprevadiť. Ľahla som do postele a zaspala hneď.