všetko

hájnikova žena

prečo mi tak
veľa síl
berie úsilie
na krásu chvíľ?

a v tieni
melanchólie
zakvitnú všetky
magnólie

nesmejem sa
do tváre,
slnko skýrva
krajšie chmáre

zakrýva ma
sám len mrak,
i odfúknem
ho len tak

váha slov
zdá sa byť ťažšia
verím že snom
velí kráľovná krajšia

než moja hlava,
aj tak v nej prázdno
ako v srdci,
tak aj názvom

moje meno
už nič neznamená
zakričíš niečo,
otočí ťa zmena

a v hĺbke rýmov
vynájdeš dno
vynoríš sa hore
a nájdeš plot

preskočiť ho ťažko,
preliezť ešte ťažšie,
poézia, vezmi si ho
človečinu prenes nad ne

nad slová aj ploty
čo nám bránia v láske
roztrháme slohy
vypálime básne

poézia plače,
próza skryť sa išla,
hrôza všetkých zmôže
spisovateľ rúca

prečo mi tak
veľa síl
berie úsilie
na krásu chvíľ?

pretože som básnik
spisovateľ, hájnik
zakvitli mi magnólie
v najtmavšie melanchólie

polievam ich slzami,
oni kvitnú v radosť,
kiežby tak bolo aj s nami
šepkám si márnosť

márnosť,
hájnikova žena
našla svoju slabosť,
v lone bieda

a v hlave chaos.

\\

at the end