všetko

toto som napísala v posteli

prikrádam sa
v čiernom mlieku
na cestu zvem
hviezdnu rieku

môžem pokračovať
na pocestný boj
zámok na myseľ
mi dal závoj

lenivo sa šplhám
na spánok ma trhá
ale aj tak viem
že budúcnosť tu je

zrazu ho vidím,
čarovný zámok, z tehál hrad,
v okne zabliští sa
fialový, a je rád

že môže byť
princom tohto zámku
fialový ho volajú,
a rád sedí v altánku

čaká na poštu
pre jeho z tehál sídlo
avšak už dlho
ho nenavštívil nikto

fialový princ
sedí tam sám
a aj keď je polnoc,
stále je tam

stromy sa zatrasú
a on už tuší
niekto nepozvaný
ho tu ruší

fialový princ
od hnevu až zmodrel
lepšie by bolo,
ak by zmúdrel

ale to teraz
nie je vhodné
volá stráže na lúpežníka:
„psom ich hoďte!"

utekajú polnoční bežci
bežia s nimi všetci
zámok ostáva sám
iba fialový princ a ja

zaklopem, otvorí
prepáč mu hovorím
on sa len usmeje
a do vnútra ma zaveje

taký dotyk nežný
ešte chvíľu ma drží
a tak mu vravím
že nech stráže zdrží

uisťuje ma zrakom
fialového maku
ktosi už klope
ktosi je v zámku

plachty hús sa zatrasú
okná mu svietia na trasu
rozhodne sa, otvorí
stráž už zrazu nič nehovorí

stoja pred princom
fialovým
za ním na krídlach hús
tu ja stojím

prikrývam brnenie
na obranu
hlavný strážnik
naberie odvahu

princa chce
hodiť o stenu
a nemal to robiť,
teraz ho mám ako zásteru

princ zničil svedkov
celej lúpeže
vylúpila som mu srdce
a on ma zavrel do veže

vraj nepozná horšiu nádej,
než tú,
ktorú mu dala noc
za deň

tak sedím vo veži
a vzlykám
fialový princ
neodchádza nikam

nemám šancu
na záchranu
moja záchrana hľadá
na srdce záplatu

urobím čin
neľahký
sadnem si na zem
a som na vážky

vlasy mi siahajú
po pás
prichádza čas
na nás

na mňa a princa,
vravím si,
nožnice z kúta
beriem si

ani čo robím, sama neviem
padajú motýle na zem
aj si trochu zaslzím
to, čo musím, si vytrpím

zašívam posledný
riadok
záplatu mám,
už iba poriadok

posuniem záplatu
pod prah dverí
dúfam, že mi princ
pravdu verí

počuť len kroky
a prichádza on
záplata zmizla
aj on, ako tón

kľúče už štrngajú na slávu
hľadí princ mne na hlavu
„čo si to preboha zrobila?
vari si sa celkom zmárnila."

princ mi ani nos
medzi očami neverí
no neskrýva sa
spomedzi dverí

vyprevádza ma
stráž už von
kráča za mnou aj
samotný - on

prichádza na rad deň
kde som? sama neviem
nespoznávam princa
fialového

slnko sa odráža
na slávu dňa nového
zrazu sa spustí ron neba
plače za mňa, lebo vraj treba

odkryje mi princ zrak
vidím to, a chcem byť vták
predo mnou stojí gilotína
moja nádej si do kúta líha

naozaj túžim teraz dostať krídla
ako v tú noc, v husacích sídlach
keď mi princ ukázal deň aj noc
v hodine polnoc

teraz toto?
„prečo to robíš?"
pýtam sa princa,
a on sa len mrví

celý nedočkavý
šúcha si ruky
volajú kata,
prichádzajú moje muky

zviazané mám
aj nohy, aj ruky
hľadám si na zemi bod,
či len úkryt

a tak sa fialovému
zahľadím na mak
stráca už nadšenie,
možno aj zrak

kričí na stráže
„slepota ma zasiahla!"
no to je to posledné,
čo si teraz zažiada

slepý a hluchý
fialový - on
gilotína spustí
svoj kroj

zahalím sa do sukne
krik mizne, zakukne
a oči sa mi zatvoria
dúfam, že princa znetvoria

netrvá dlho
a záplatu si zašíva
zabúda na to,
čo nedávno zažíval

keď spustil na mňa
nevinnú šabľu
a kat vraj nech sa díva
na hus čo zavrú

záplata však robí svoje
používa láskavé nástroje
a tak princ zomiera
aj farbu si vymieňa

pomsta čo kričí
že meno už nemám
zároveň zničí
aj zámok z tehál

končí sa príbeh o bledom princovi.

\\

this was too long, i know