všetko

stále nič

bola som tam
keď sa ti rúcal svet
v rukách mŕtvy kvet,
bol si tam tiež

v tých lesoch sa nerozvidnieva
hmla tesne pri sebe
dúfajúc, že
v zime sa zahreje

a ty
celkom sám v chráme stromov
kde všetko ti je domov
„poď prosím so mnou,“

váhala som, úprimne,
veď, kam ma tvoja
tma zavedie?
a čo keď zvädnem?

„dávaš mu príliš veľa lásky,“
zúfalo skúmam kamenné vrásky
pýtam sa komu,
keď niet ani tej chudobnej lásky

telom mi prejde mráz
ach, to je ten strach,
ktorého som si vľúbila
pod kožu, večnosť mu sľúbila

síce things take time
ale nikdy nie si sám
nie je dôvod
dávať strachu pôvod

v sebe;
držíme sa pevne
rúca sa ti svet
...ja zrútim sa v ňom tiež?

sebecky mysliac len na seba
dúfajúc že len ja som pre teba
vydychujem prázdno do neba
žiť takto sa nedá

keď už strach mi nestačí,
a smútok mi jasne naznačí
kedy ho môžem privítať
vkráčam do sivých šiat

a úplne sama
len les a ja
nechala som ťa pri prameni
nech matka s tebou mieni

dupot nenávratne plazí sa pri mne
vlci to nie sú,
takto nie
nenechávaš mňa na dne

aj keď som sľúbila
že hľadám perly,
niekoľko do očí
dávaš hneď mi,

že nech nemusím
a neskúsim
už nikdy tú samotu,
aj keď je sama tu

nezaslúži si ľútosť
veď smútku už bolo dosť;
preto to čo ti chcem povedať:
lesom sa dá prejsť len tak,

že lásku odovzdáš opatrne,
jemne, nežne
na jednom
jedinom mieste

bude to presne vo vnútri
kde dýchať sa ti núti
dlhou cestou nechoď zbytočne,
veď to už vieš

kráčať cez oheň nie je na čas
ale na to s kým ho uhasíš
a kedy sa prihlásiš
ľúbiť svoju schránku

ale za toto nedostaneš známku
váž si čo máš
maj lásku
buď máj, buď čas

a keď prídeš pred bránu lesa,
prosím, nedívaj sa
nikdy, nikdy do zeme
klame že je tvoje zázemie

ale ty vieš kde je za zemou
a kde je za tebou;
tak vezmi svoje ťažké skúšky
vo vreckách nos túžby

a nikdy nebuď sám;
ja ťa mám
kdesi
kde si navždy,

anjel strážny.

\\

dull