všetko

láj, másky čas

tiché stĺpy ako vnútro hodiniek
tikajúc
čakajúc
neviem napísať báseň

pomôž mi
cítim to v sebe, chce
to ísť von
ako ty, úplne ako ty

ibaže ty máš modré oči,
šialené vlasy a niekedy aj
myseľ
a vždy si povedal, čo si si myslel

keď sa mi to nepáčilo
povedal si čo som chcela
a potom som ti
nadávala

prečo nie si
sám sebou
lenže ty si iba bol
sám so mnou

a minule keď si mi
odfotil zem
a ja som ti odpísala
že nás zobúdza jaguár

na chrbte tri šípy
ako lyžica, vidlička
a nôž
nelietavá hrdlička

monzún ktorý nekončí
pod mrakmi prales našich strát
kto by to bol povedal
že ma máš rád

predsa nikto
kto iný než ty
ty
ty

nemám na výber
než ťa vyprevadiť
cez mocné javorové vráta
„už nikdy nevráť sa“

teraz sa môžeš usmiať
nabudúce keď sa ti uhnem
do stĺpa to strihnem
a on schytá modrinu

zavesím si tvoju rovinu
na plátne
ktorú si mi namaľoval
pred týždňom

aby sa stĺpy nehanbili
že za ticho ešte sa pobili
dostanú medailu za trpezlivosť
a ty za kreatívnosť

všetky tie mozaiky
cítim sa ako v gotickom chráme
kto vie,
možno už tam moja tvár starne

na kolenách keď kľačím
rozmýšľam
koľko chvíľ som strávila bez teba
a ako sa to niekedy fakt nedá

ruky do seba zapadnú
kútiky úst opadnú
a vzpínajúc mávam anjelom
nech krídla sa mi stanú telom

niekedy túžiac skrátiť diaľky
inokedy jednoducho ísť domov
vypariť sa
a premeniť sa na oblak

keď potom nabudúce bude pršať
spomeniem si na všetky seriály
ako nádherne tam všetci hrali,
umelo

keď potom nabudúce bude snežiť,
spomeniem si na všetky tie dni
ako nechutne som to všetko hrala,
imelo

niekedy keď už necítim ďalší rým
nachvíľu sa stratím
možno je to tým
že do snehu skočí fialový záblesk

a keď lepšie zaostrím,
hľadíš na mňa uprene
zabúdajúc na zázemie
prijímam tvoje znamenie

a otváram ústa svetlu
zatiaľ čo ma opravuješ,
vraj,
„svetu!“

vtedy iba dodávam
že fialovú z červenej dostávam
a svet bez svetla nespoznám
tak sa usmej už konečne

statočne, v posledných riadkoch
pána Slnca
si modrá pochváli rolu otca
kým ju zahriakne noc

že len jej patrí skutočná moc
spoja sa nám pohľady
Večernica nebo nahradí
a vyletí Vrana do strání

Vtedy sa ozve ozvena
tá Verná žena ticha
ktorá v stĺpoch len
stíchla

a nechala tvoje päste
v detskom domove
sny ako prázdne náboje,
tvoja vojna písaná na kolene

vtedy sa zdvihni,
slnko zapadajúc
zaves na ten stĺp umenia
snáď sa tie hnevy pozmenia

a nabudúce keď pôjdeš okolo
spomenieš si na toho,
ktorý ti včera písal lásku
umelo na bezfarebnom vlásku

tak možno vtedy sa konečne usmeješ.

\\

may you