všetko

vlastne už píšem len tebe

nesiem sa na bielom podstavci
celkom nevinne
únava doľahla na zopnuté ruky
dlhé rozety lemujúc mi tvár sadajú

teplom
ani si nepamätám kedy naposledy som bola takáto nevinná
a v tom si spomeniem,

áno
vtedy
keď som jeden celý žiarivý mesiac minulosťou zmočený

tebe venovala myšlienky
slová
skutky
a koľko uspokojenia sa ti dostavilo

upokojenia čo ma nezastavilo
ani v tej najtichšej noci
keď som si už naivne brúsila popol v mysli

že moja prítomnosť je bdelou, celkom osamelou a jedinou v dome
neľutujem
múza sa mi točí pred nosom ale nedá

mi to, čo hľadám
takmer ako ty
keď večerom vždy zapadám
hlbšie a hlbšie k tebe

zatiaľ čo
ty
nič netušíš
a ráno vstávaš

rovnako.

\\

yes, you