Pill (YoonMin)√

27)

Jiminiv pov:

,, Zamiloval som sa do smrteľníka, a keď to nás Pán zistil, potrestal ma tým, že mi odtrhol krídla a musím tu 100 rokov slúžiť, ale stále chodím za tým chlapcom a dávam na neho pozor, ale to už môj Pán nevie." zašepkal mi do ucha a na konci sa zachychotal a mrkol na mňa.

,, T-to som nevedel, prepáč. " pozrel som sa do zeme. Cítil som sa trápne.

,, Tak, keď ti je už všetko jasné, zoberiem ťa do tvojich štastných spomienok."usmial sa a chytil ma za ruku.

,, Nie, ja ešteeeeeee~" nestihol som to dokončiť a už sme sa stihli premiestniť z toho miesta, nasiaklého divnou energiou, do mojej izby. Za tie roky sa vôbec nezmenila. 

,, Prečo sme tu? " nechápal som.

,, Chcem ti ukázať dôvody, ktoré ťa donútia ostať na Zemi. " usmial sa a chytil ma za plece.

,, A nemajú to byť náhodou šťastné chvíle? " opýtal som sa tichým hláskom a skonil som hlavu.

,, Viem, čím si si prechádzal a prechádzaš, ale ver mi, aj keď to tak nevyzerá, všetko dobre dopadne. " priateľsky sa usmial.

Do izby vstúpila žena s dlhými čiernymi vlasmi  a  bielych šatách, moja mamička.

Rýchlo som sa za ňou rozbehol a objal ju. Ale ona si nič nevšimla. Žiadny náznak v tvári, že by si ma všimla. Zosmutnel som.

Prišiel ku mne Tae.,, Jiminie, toto sú len spomienky, nikto nás nevidí, ty si len pozorovateľ. " zašepkal.

Moja mama sa rozbehla ku posteli a niekoho objala. Keď sa odtiahla, uvidel som seba. Na túto chvíľu si pamätám. Mal som 9 a kričal som zo sna. Vtedy ku mne mamina prišla a zašepkala, že všetko bude dobré.

Pár kvapôčok sĺz mi stekalo po líci.
Presne rok na to zomrela. Už som ju potom nikdy nevidel. Tak strašne mi chýba. Ani jej pohreb si nepamätám.

Tae si všimol, že plačem, tak ma objal.
,, Kľúd, stále je s tebou tu. " povedal a ukázal mi na miesto, kde leží srdce. On mi asi číta myšlienky.

Zrazu všetko naokolo začalo tmavnúť.

,, T-Tae, čo sa to robí?! " začal som panikáriť. Nechcel som odtiaľ ísť preč. Chcem byť so svojou mamou. Aspoň minútu.

,, Ideme ďalej. " povedal a ukázal pred seba.

Pred nami sa začali formovať dvere. Túto miestnosť poznám, naša predsieň.

Moje mladšie ja otvorilo dvere a v nich stál chlapec. Dal si dole rúško a šiltovku.

Pousmial som sa, bol to YoonGi.

,, Nečervenaj sa. " povedal anjelik a šťuchol mi do ramena.

Fakt sa červenám?  To je trápne. Snažil som sa to zakryť rukami.

Prostredie okolo nás opäť zčernalo.

Teraz sme sa objavili u nás v kuchyni.
Tento moment si tiež pamätám. Bolo to vtedy, čo ma hyung nastrašil. A taktiež chvíľa, kedy som mu dal svoj náramok. Bol to tak trošku môj zámer, sice som to plánoval trošku inak..........

,, Má ťa rád. " povedal Tae a usmial sa.

Čo?  To určite nie. Sme len kamaráti, známi,...... ja vlasne ani neviem, čo sme.

Pozrel som sa do zeme.

,, Nezakryješ to. " začal sa smiať.

On vie čítať myšlienky?

,, Ano. " zašepkal mi do ucha. A začal sa smiať ešte viac.

,, Nemá. " povedal som nahlas a pozrel sa na svoje topánky.

,, Ale má, pozri. " Tae vystrel ruku a ukázal na ďalšiu miestnosť. No teraz sme už neboli u mňa doma, ale v nemocnici.

,, Pamätaj, život je vzácnosť, každý rozhoduje o svojom osude, no nie každý sa rozhodne správne. Máme len jeden, tak si ho váž. Každý človek má niekoho,kto ho má rád a miluje a ty nie si výnimkou.Teraz sa prosím pozeraj, myslím, že toto ťa presvečí, aby si ostal. " zašepkal anjel.

Nebol som schopný slov. Len som si v hlave utrieďoval, čo mi povedal.

,, Ďakujem a držím ti palce s tým chlapcom...... " úprimne som mu poďakoval a mrkol som naňho. Prajem mu to,naozaj,  aj keď ich nepoznám.

,, Ďakujem a prosím, nech ťa tu už nevidím. " zasmial sa a zmizol.

Predo mnou sa zatiaľ sformulovala ďalšia miestnosť. Bola to opäť moja izba. Ležal som na posteli. Už viem, čo to je. Je to ten deň, čo som sa rozhodol skoncovať so životom.

Nehybne som ležal na posteli s podrezanými žilami. V miestnosti vládlo ticho.Podišiel som k posteli, no zarazil som sa.

Pri posteli ležal YoonGi. Bol v klbku a strašne sa triasol. Zrazu vytiahol z vrecka žiletku a začal sa rezať.

,, Čo to robíš? " kričal som po ňom, no on ma nemal ako počuť. Len plakal a vzlykal a ja som nemal ďaleko. Ako ma môže toto presvedčiť, aby som ostal, veď on.........

Keď bol so svojou prácou hotový, žiletka mu spadla na zem a ja som tak pohol vidieť na jeho ruku.

Začudoval som sa. Toto nebol obyčajný rez. Bol urobený do nejakého tvaru.

Pristúpil som bližšie, aby som si ten rez mohol prezrieť. Bolo to J.

YoonGi sa zrazu zdvihol zo zeme a namieril si to na posteľ, kde som ležal ja.

Pritúlil sa ku mne a plakal.

Stál som tam s otvorenými ústami. On si tam vyryl J ako Jimin?  Nechcel som tomu veriť. Možno ma má naozaj rád.

Prišiel som k Gimu a pohľadkal ho po vlasoch.

,, Neboj sa. Ja sa vrátim. " zašepkal som.

Už som sa rozhodol. Chcem sa vrátiť.

Všetko okolo mňa zrazu zbelelo.

_______________________________________
Toľko slov (899) a to je len kvôli tomu, že nám nefunguje telka a wifi, dám to sem, keď to bude znova fungovať.

Snáď ste si diel užili, poteší votes a komenty.

A nemusíte sa báť táto FF ešte nekončí......

~AF~
❤❤❤❤❤❤❤