Pill (YoonMin)√

46)

Túto kapitolu venujem KimSooNam

,, Všetko to začalo, keď som mal 10 rokov. Bol som šťastný malý chlapček, ktorý sa radoval do života a mal milujúcu rodinu. Všetko bolo krásne, no každá rozprávka sa raz skončí. " silno stisol svoje viečka k sebe, akoby ho niečo vystrašilo. Potom ich rýchlo otvoril a ja som si mohol všimnúť sĺz, ktoré mu plnili očné jamky. Jeho tváričky naberali červený odtieň a trošku horšie dýchal.

,, Umrela mi mama." povedal kŕčovito a snažil sa potlačiť vzlyk, ,, z ničoho nič, zo dňa na deň, jednoducho bola preč, ani doktori nevedeli zistiť prečo. Viem, povieš si ' no a, to je všetko? Všetko toto sa deje len kvôli tomu, že mu zomrel niekto z rodiny?.'"trpko sa usmial a zadíval sa na bielu stenu za nami. Hipnotizoval ju pohľadom, akoby dúfal, že mu niečo povie.

Nechcel som ho prerušovať v myšlienkach, ktoré mu kolovali v hlave, a ktoré vyslovil nahlas.

Chcel som, aby sa vyrosprával, a aby sa mu uľavilo.

Celá miestnosť bola obliata tichom a občasným Jiminovým krehkým hláskom, plný bolesti a smutku, ktorý sa mi snažil vyrosprávať svoj životný príbeh.

,, Nikdy som nebol v škole obľúbeným, no mne to nevadilo, vždy som sa utiahol do kúta a čítal alebo niečo vyrábal. Keď som prišiel domov, videl som svoju mamu, ktorá mi vykúzlila úsmev na tvári, no potom...."odmlčal sa a vzlykol,  ,, už nie. Doma ma nikto nečakal. Otec pracoval a ja, ja som začal trpieť depresiou a sebapoškodzovaním. Jedlo mi prestalo chutiť, tak sa ku tomu všetkému pridala ešte anorexia, kvôli ktorej som skončil v nemocnici na infúziách. Keď to začala riešiť sociálka obvinila môjho otca z týrania, začal sa mi " snažiť " pomáhať-- ako vyštudovaný farmaceut začal pripravovať lieky, ktoré by mi mali od všetkého pomôcť, no nedarilo sa. Začal som mávať migrény,no to nebolo to najhoršie. " zdvihol sa zo stoličky a pomaly začal kráčať k obrazovkám na stene. Založil si ruky na hrudi a navhlčil si pery.

,, Otec si pomaly začal uvedomovať, že jeho lieky dokážu meniť povahu ľudí, tak začal so mnou"experimentovať" a robiť rôzne pokusy-- pripevnil všade kamery a mne začal dávať opäť lieky, no tieto boli silnejšie, chytali ma pocity úzkosti, schizofrenie, rôzne amoky a mal som domácu školu. Všetko toto si otec zapisoval a dokumentoval, a potom sa s tým radil u svojich kolegov. " prišiel k stolu a ukázal na ten denník. Potom si opäť sadol a zapozeral sa na náramok, ktorý mi dal.

,, Po čase si nás začala viac všímať sociálka a vždy ,keď prišla, musel som hovoriť, že je všetko v poriadku,inak by ma otec zbil,čo sa neraz stalo,doteraz mám jazvy." povedal smutne a pošúchal si nervózne chrbát ruky.

Úplne som sa vtiahol do jeho rozprávania. Napäto som hltal každé jeho slovo.  Veľa toho zažil, no nebolo to pekné. Nasucho som prehltol a začal zmoliť prsty.

,, Začal som sa nenávidieť. Chodil som ako telo bez duše, keď si to otec všimol, zavolal na psychiatriu, chvíľu sa o mňa starali, no aj naďalej som musel užívať otcove lieky. Stratil som všetko nádej a chuť do života. Začal som rozmýšľať o samovražde. Myslel som, že už to nebude nikdy lepšie, ale...

Potom si sa objavil ty....

Keď som ťa prvýkrát videl, cítil som niečo, čo ešte nikdy, lásku, no nedával som tomu nejaké nádeje, pretože, kto by chcel škaredého psychopata? " zasmial sa.  Strebával som jeho slová, ktoré vypúšťal z úst. V svojich drobných ručičkách žmolil lem trička a pozeral sa mi hlboko do očí. Usmial som sa na neho tiež, na povzbudenie.

,, No a potom--" začal Jimin, no nedokončil jeho myšlienku, pretože som ho prerušil ja. Už som to nedokázal počúvať. Má 17 a toľko toho zažil, ako málokto.

Zdvihol som sa z taburetky, na ktorej som sedel a prešiel k Jiminovi, ktorý nestrácal so mnou očný kontakt.

Pohľadkal som ho po hlasoch a hlakol si k jeho uslzenej tvári.

,, Som rád, že si zabudol na tie tabletky, ktoré mi máš dávať, ďakujem za to, že stále nosíš ten náramok, ktorý som ti dal, som ti vdačný za to, že si ma zachránil.....  a som šťastný, že si si vzal moju čistotu. " rýchlo zo seba vysypal,to posledné trošku zašepkal a hodil sa mi do objatia. Je to takou silou, že som sa prevalil a spadol s ním na drevenú dlážku.

Chytil som ho okolo pása a pritiahol si ho viac k sebe. Hlavu si zaboril do môjho záhybu medzi krkom a ramenom a nasával moju vôňu.

Jemne som ho hladkal po chrbte a spracovával všetko, čo mi povedal, všetko do seba zapadá--tie jeho divné stavy,zvracanie, to podozrenie od doktora, že berie drogy......

,, Milujem ťa. " zašepkal som mu do ucha, ktoré som následne pobozkal.

Jimin sa zachvel a trošku sa zdvihol, aby mi videl do tváre.

,, Tiež ťa milujem, teraz, keď vieš pravdu, pôjdeme prosím hore, nerobí mi to tu dobre, všetky tie spomienky.  " zašepkal a zdvihol sa zo mňa. Urobil som to isté. Zavreli sme dvere od toho "laboratória" a vyšlapali schody hore.

_______________________________________
Vítam vás u dalšej časti. Všetko sa tu trošku vysvetlilo. Ak sa vám diel páčil poteší votes alebo koment.
Ďakujem za prekročenie 10K moc si to vážim. ❤❤❤❤❤❤❤
Prajem všetko pekné do nového roka. 😇😇😇😇😇😇😇