Zachráň ma✅

Prológ- Kate

„Kate,"  započula som svoje meno a pomaly som otvorila oči.

Pondelok. Zase. Lenivo som sa natiahla po mobil a skontrolovala čas. Už by mi bolo aj vstať. Svoje nahé telo som zabalila do plachty a smerovala do kúpeľne. Zdola sa ozývala hudba a ja som automaticky začala pohupovať bokmi.

„Už ťa tu čakám aj s raňajkami!" ozvalo sa zdola, čo ma úplne prebralo. 

Schody som prešla za rekordný čas a už som sedela pri stole.

„Dobrú chuť," objavil sa predo mnou tanier s lievancami a ovocím  a dostala som pusu do vlasov.

Bola som síce hladná, ale bozky mi chýbali taktiež.

„Vieš, že ťa ľúbim?" šepla som a potom ho pobozkala.

Jeho úsmev mi rezonoval až do duše. Bola som neskutočne šťastná.

„Dobre, tak hor sa na to jedlo!" zahlásila som a môj žalúdok sa potešil.

„Tebe tieto lievance fakt idú. Budeš ich robiť častejšie?" zaklipkala som očami.

„Premyslím si to," zažartoval James, ale nakoniec prikývol. Čo iné mu pri mne zostávalo?

Prstom som prechádzala po kúskoch môjho oblečenia a nemohla sa rozhodnúť, čo si na seba dnes dám. Vonku bolo pomerne teplo, čo ma ani v máji neprekvapovalo. Po koži mi skĺzla jemná látka levanduľových šiat, ktorých gombíky som si postupne zapla. Blúzkový vrch a sukňa, ktorá mi vpredu odhaľovala všetko od kolien nižšie, ale vzadu všetko zahaľovala až po členky. Jednoduché telové lodičky len podškrtli ich krásu. Predné pramienky som si zopla jednoduchou sponou a pery pretrela balzamom. Zobrala som si kabelku vo farbe lodičiek a nahádzala do nej všetky potrebné zošity a učebnice.

„Zlatko, ešte koľko?" netrpezlivo na mňa vyčkával James a tak som na seba posledný krát mrkla do zrkadla a išla za ním.

Viezli sme sa spoločne do školy v Oxforde, zatiaľ čo nám na cestu hrala príjemná pomalá hudba. Slnko mi zaslepovalo výhľad a tak som privrela viečka a len si užívala tento moment.

„Čo keby sme dnes skočili po škole na obed?" navrhla som.

„Bude mi potešením, slečna Smithová," zasalutoval James a ja som sa na ňom uchechtla.

Je to číslo. Preto ho tak ľúbim. Vlepila som mu rýchly bozk, aby som ho nerozptyľovala pri šoférovaní a opäť zaujala pôvodné miesto.

„Tákže, vidíme sa po škole," zatiahla som s úsmevom pri lúčení.

„Budeš mi chýbať, vieš o tom?" vyslovoval pomaličky každé slovo James, potom sa ku mne nahol a venoval mi bozk, pri ktorom ma nezabudol ani uhryznúť do pery.

Odtiahla som sa a dodala : „Po škole, miláčik," a už ma nebolo.

Kráčala som pozdĺž dlhej budovy pieskovej farby a mierila do triedy. Bolo to tu iné než na UCL. Oxford bol iný. Menej bolestivý. Bez spomienok. Bez trápenia.

Nie, nie som tu prvý deň  a ani týždeň. Navštevujem túto univerzitu už druhý semester. Bola to prestíž a ja som sa sem nedostala nejakou náhodou. Jasné, mala som super odporúčanie z UCL, no to rozhodujúce bolo to, že som vydala vlastnú knihu. Písala som ju už dlho, ale vždy som ponuku na vydanie odmietla. No potom som to zobrala ako príležitosť a teraz si ju môžete kúpiť vo väčšine kníhkupectiev. Avšak, moje meno na nej nehľadajte. Je pod pseudonymom, pretože som sa rozhodla, že to tak bude najlepšie. Je o láske, ktorá bolí? O zrade? Sklamaní? To sa odo mňa dozviete neskôr ,ale ak ste nedočkaví, bežte si ju kúpiť. Viac vám neprezradím. Zatiaľ.