Zachráň ma✅

Časť 52.

Kate:

Iba som sa pozerala pred seba a vedela, že je veľmi zle. Za mnou bola tabuľa a iná možnosť úniku bola do strany. Na jednej bol James, takže zostávala iba posledná cesta. Veľmi opatrne som začala cúvať, ostatní nevedeli, čo sa deje, takže sme v tom boli s Jamesom sami. James stál nehybne, ja som však konala. Aspoň sa pokúsim zachrániť. Po kúskoch som sa vzdiaľovala, medveď nešiel za mnou, lenže najhoršie bolo na tom to, že bolo už šero, lebo kým sme vyšli hore, zotmelo sa. Nevidela som si poriadne pod nohy a len jemne som rozoznávala obrysy. Keď som usúdila, že som dostatočne ďaleko, rozumej : keď sa natiahne, nedočiahne, aby mi odhryzol hlavu, rozbehla som sa. Netušila som, ktorým smerom idem, nevedela som, kde je zbytok partie, nemala som poňatia, čo idem robiť. Neexistoval žiadny plán. Jediné , čo som chcela, bolo utiecť. Šprintovala som ako o život, lebo to aj bolo o život, preskakovala som všetky konáre kríky a keď som spomalila, započula som dupot. Išiel za mnou. A ide ma zožrať. Telom mi prúdil neskutočný adrenalín, nevedela som rozmýšľať iba konať. Moje nohy boli ako šialené a predbehla by som aj auto. Les bol oveľa hlbší, ako sa zdalo a vedela som, že som sa stratila. Na chvíľu som zastala, aby som počula, či ide ešte za mnou. Hrudník sa mi dvíhal ako splašený, nevedela som lapiť dych a ruky sa mi klepali. Snažila som sa nepanikáriť, mala som mobil, lenže žiadny signál. Aspoň som mala baterku. Poriadne som sa nadýchala rozmýšľala, čo ďalej. Po medveďovi ani stopy, akoby to bol celé sen. Lenže to bola nočná mora a ja som bola stratená v hlbokom lese s divými zvieratami.

Prešla pol hodina a ja som sa bála, že tu zostanem do rána. Pomoc neprichádzala a ja som sa nevedela vymotať späť ku prameňu. Mobil nefungoval a môj mozog tiež nie. Bola mi veľká zima, slnko dávno zapadlo a už bola skorá noc. Začínala som sa lúčiť so životom, nemala som vodu ani jedlo a bolo mi súdené zomrieť. Sadla som si na jeden pník, lebo som sa už nevládala držať na nohách. Spustila som dlho zadržiavaný plač, ktorý sa ozýval veľmi ďaleko. Nariekala som asi tak, ako nikdy v živote ,až mi to ohlušilo vlastné bunky. Mala som pocit, že počujem niekoho, ako volá moje meno. Je to vstup do druhého sveta? Už je koniec? Možno moje telo už dávno zamrzlo a už je to iba duch.

„Kate!" počula som už zreteľnejšie.

Možno sa mi to nezdalo. Možno ma fakt niekto našiel.

„Tu som!" zakričala som plných pľúc.

„Kate!" ozvalo sa už bližšie.

„Haló! Pomoc! Som tu!" začala som svietiť mobilom.

Priblížila sa ku mne mužská postava a keď som zbadala Maxa, tak veľmi sa mi uľavilo, že som to ani nevedela popísať.

„Max!" rozbehla som sa k nemu a začala opäť plakať, ale tentokrát od šťastia.

Nezomriem. Nie dneska, sama v lese v noci. Privinul si ma do náručia a ja som stále neprestávala plakať.

„Neboj sa, už si v poriadku," pohladil ma po vlasoch, ale aj na ňom som cítila, že sa chveje.

„Nič ti nie je?" opýtal sa ma.

Povedala som že nie. Môj psychický stav sa nerátal.

„Ja som sa tak bála, bože môj. Bolo to hrozné. Všade tma a tento obrovský les a..." chcela som pokračovať, ale prerušil ma.

Zmocnil sa mojich perí, najprv jemne, ale potom oveľa nenásytnejšie, privlastňoval si to, čo mu patrilo, vyjadroval, ako veľmi som mu chýbala a ako sa o mňa bál, cítila som v tom bozku všetky emócie potlačované za neskutočne dlhé obdobie nášho odlúčenia. Ja som neváhala, začala spolupracovať a keď som pocítila známu chuť na jeho perách, nemohla som chcieť nič viac. Túžila som po ňom, nemohla som sa od neho odtrhnúť a aj keď som si to veľmi odopierala, môj múr už úplne spadol. Vracali sa mi všetky spomienky, ale iba tie dobré. Zrazu som nevedela, prečo som ho opustila, prečo som tak veľmi ublížila jemu a aj sebe. Neviem, čo by sa stalo, keby nás neprerušil hlas Jerryho.

„Haló, ste v poriadku?" Bol veľmi blízko, čo znamenalo, že nás musel vidieť.

„Áno," odtrhla som sa, aj keď veľmi nedobrovoľne.

Toto ešte môže mať následky.

Max:

Neveril som vlastným ušiam, že som ju našiel. Tak neskutočne sa mi uľavilo a na jej výraze som vedel, že bola už psychicky na dne a myslela si, že tu dneska zomrie. Ihneď som si ju privinul do náručia a cítil, ako sa trasie. Klamal by som , ak by som povedal, že ja som bol v pohode. Skoro som dostal infarkt, hneď, keď som sa to dozvedel, nevedel som, čo robiť, ale musel som ju ísť hľadať. Možno máme medzi sebou zvláštne spojenie, lebo nohy ma akoby samé niesli a ukazovali mi cestu. Začala vravieť, ako sa veľmi bála, aké to bolo hrozné, ale ja som musel urobiť jedinú vec. Pobozkať ju. Vedel som to, ako mi povedali, že sa stratila. Povedal som si, že ak ju nájdem, musím ju pobozkať. Nevedel som si predstaviť, že by som už nikdy nepocítil jej pery na mojich. Narátal som do dvoch, do troch mi bolo dlho čakať, už som aj tak stratil priveľa času a nežne priložil moje pery k tým jej. Nečakala to, ale neodtiahla sa, čo ma potešilo. Ba začala spolupracovať, cítil som v tom žiadosť, nemala stále dosť a bola medzi nami iskra, ako kedysi. Mal som chuť z nej strhnúť šaty a ukázať jej, ako veľmi mi chýbala. Ukázal by som jej to veľmi drsne a ona by kričala moje meno na celý les, takže by nás našiel a zvyšok partie. Neviem, či som tú myšlienku privolal, ale zrazu sa z kríkov vynoril Jerry a prerušil našu chvíľu. Skoro som ho zabil, lebo on dobre vedel, ako mi na tom záležalo a ja na jeho mieste by som počkal ešte chvíľu skrytý a doprial nám súkromie. Ale asi sa bál, že si to začneme rozdávať.

Ahojte! Tak konečne tu máme nejaký posun vo vzťahu Maxa a Kate. Pevne verím, že teraz skáčete dva metre do vzduchu od radosti. Konečne sa niečo stalo a ja som zvedavá, čo si o tom  myslíte. Poďme, píšte komenty, ja si ich chcem veľmi prečítam.