Tretia časť príbehu Miluj ma!
Životy dvoch mladých ľudí spojené osudom boli rozprávkovo krásne až do osudného plesu. Max opäť Kate ublížil a sklamal najhorším možným činom a tým jej roztrieštil srdce na tisíc kúskov. Rozhodol sa preto,že navždy od...
Po raňajkách sme sa vydali taxíkom do Merlion parku. Bolo tu množstvo ľudí, ktorí sa ryli jeden cez druhého, smiali sa a fotili si všetko naokolo. Predral som sa cez dav a zbadal to, kvôli čomu sme sem prišli. Bola to socha, z ktorej úst striekala voda. Vyzerala trochu zvláštne a až potom som pochopil, prečo mi to nesedí. Hlava bola predstavená dominantným levom, ale telo bolo rybie. Vyzeralo to dosť komicky a ešte viac, keď sa Jerry k tejto soche naklonil a našpúlil pery, akoby jej išiel dať pusu. To som sa už nahlas rehotal a aj si ho vyfotil. Jáj, koľko ja budem mať jeho fotiek po našom malom výletíku.
V parku sme sa nezdržali dlho, veď tam bolo iba zopár sôch. Mierili sme teda na vyhliadku s názvom OCBC Skyway. Bolo to vysoké okolo dvadsať metrov a boli sme na akýchsi umelých stromoch alebo čo to bolo. Videli sme naokolo celý Singapur, jeho záhrady a aj náš krásny milovaný hotelík. Keď už spomínam tie záhrady , aj tam sme sa boli prejsť. Putovali sme trochu chaoticky, krížom-krážom, ale chceli sme vidieť všetko. Fakt bolo, že všade naokolo boli kvety. Ďalej sme navštívili Esplanade, čo bolo niečo ako architektonický skvost Singapuru. Dve hlavné budovy sú navrhnuté v tvare ovocia s názvom durian. Nie, ani ja netuším, čo to je, ale vyzerá to ako guľa, čo si budeme klamať. Celé toto divadlo je večer vysvietené a krásne dolaďuje veľkoleposť mesta. Aj sme sa odfotili, keď sme už tu a ďalej sme sa tárali po meste a ani sme nevedeli, čo je aká pamiatka. Nakoniec sme sa rozhodli vrátiť sa na hotel a naobedovať sa.
Oops! Bu görüntü içerik kurallarımıza uymuyor. Yayımlamaya devam etmek için görüntüyü kaldırmayı ya da başka bir görüntü yüklemeyi deneyin.
Takže, zase stojím na chodbe a ústa mám dokorán. Jerry ma opäť drgá a ja ich zatvorím. Asi sa z toho stáva zvyk. Vošli sme do reštaurácie Bread Street Kitchen, kde nás privítali a zaviedli k jednému z voľných stolov. Na stenách boli zarámované a podsvietené obrazy, pri bokoch gauče namiesto stoličiek, na nich červené vankúše. V strede bolo množstvo poloblúkov, ktoré tvorili pre hostí niečo ako unimobunky. Človek tu mal súkromie, steny zvnútra aj svietili, čo sa mi zdalo ako skvelý nápad. Nahliadli sme do jedálneho lístka, ja som si vybral steak a k nemu víno. Nečakali sme dlho, maximálne štvrť hodinu, mali sme jedlo pred sebou. A keď som sa dozvedel, že ho pripravoval Gordon Ramsey osobne, vychutnával som si každučký kúsok. A veru, chutilo skvostne. Ale aj toľko stálo. Zaplatili sme nemalé peniaze za obed a odobrali sa na izbu. Mohlo byť okolo pol štvrtej, keď som sa išiel okúpať a potom si na chvíľu zdriemol.
Kate:
Konečne sme dorazili do cieľa. Let bol veľmi príjemný. Vlastne, vždy som milovala lietanie. Ten skvelý pocit, keď sa kolesá odlepia od zeme a pomaly stúpate. Cítite sa slobodnejší každou sekundou a viete, že idete objaviť niečo nové. Uniknúť od reality. Iba takto môžete lietať, keďže nemáme krídla. Taxík nás vysadil rovno pred Villou Margherita, v mestečku Livorno, ktorá vyzerala dosť luxusne.
„Nemali sme byť niekde blízko Florencie?" začudovala som sa.
„Pôjdeme aj tam, ale teraz si ideme užiť trochu slobody."
