Zachráň ma✅

Časť 8.

Neviem, prečo som nerátal s touto možnosťou.

„Pomôžem ti?" zavrčal na mňa James a zatínal päste.

Klipkal som očami, akoby mi do nich niečo vletelo a nemal slov.

„Je doma Kate?"

„To teba nemusí zaujímať. Vypadni," išiel už zatvoriť dvere, ale ja som tam vložil nohu.

„Prosím, potrebujem sa s ňou porozprávať," zaúpel som.

Neviem, či som vyzeral až tak zúfalo, ale James prevrátil očami, prikývol a zmizol niekde v dome. Dvere pre istotu zavrel, akoby ma už poznal. Ak by to neurobil, tak by som mu už bol v pätách. Počul som nejaké hlasy, ktoré vychádzali z poschodia, potom dupot nôh a zase sa otvorili dvere.

„Nechce ťa vidieť a ani sa s tebou rozprávať. Mal by si ísť," povedal autoritatívne, hodil na mňa ešte jeden spaľujúci pohľad a zabuchol mi dvere pred tvárou.

Kretén! Bol som taký naštvaný ,mal som chuť to všetko porozbíjať, všetky sošky, čo sa mi vysmievali do tváre. Našťastie, trochu som sa ukľudnil a nastúpil do auta. Udieral som päsťou do volantu, ktorý vydával svoje typické trúbenie.

„Do riti! Takto to nemalo skončiť! Nie, ja to bez nej nezvládnem!" hulákal som a telom sa mi šírila bolesť.

Bola to prekliate silná bolesť. Neznášal som ju. Vždy striehla, kedy budem najslabší a vtedy zaútočila. Sviňa jedna.

Radšej som rýchlo mieril preč, lebo by sa to skončilo ešte horšie ako je to teraz. Ale poviem vám jedno.

Ja sa tak ľahko nevzdám.

Kate:

Ráno som sa zobudila na gauči, James nebol doma, tak som sa rýchlo vychystala do školy a zviezla sa na svojom aute. Celkom dosť ma bolela hlava a bála som sa, že to dneska nezvládnem. Musela som. Už som vymeškala dosť a dnes by to bol strop. Nikto iný ma v tejto chvíli nezaujímal, musela som sa starať o seba.

Školu som prežila viac-menej bez ujmy na zdraví, Hanna bola na tom podobne. Spoločne sme vzadu driemali s otvorenými očami a nevnímali výklad. Niečo mi určite do tej hlavy vošlo, takže to bolo nakoniec aj prospešné sem ísť. Ale nebola to žiadna zábava. Vypila som už tri kávy a srdce mi bilo ako divé, ale oči sa mi stále zatvárali. Nechápala som, ako je to možné.

Keď sme konečne pretrpeli poslednú hodinu, rýchlosťou blesku som sa rozlúčila s Hannou a upaľovala domov. Moja posteľ mi chýbala najviac na svete. Veľká, voňavá, s bielymi nadýchanými perinami, ktoré mi zohrejú moje studené telo. Ach, už idem!

Čakala som, že Jamesa nájdem už doma, ale dom bol prázdny. Absolútne som to neriešila, priamou čiarou som šla do obývačky po periny a vyniesla ich do spálne.

„Nabudúce budeš spať na gauči ty, môj milý!" šomrala som na Jamesa.

Môže si tam rovno ustlať. Prestala som týrať svoj mozog, prezliekla sa a zaľahla, aby som dohnala tú ťažkú noc. Alebo noci?

Keď som konečne dospala prehýrenú noc a ťažký deň v škole, bol večer. Slnko už dávno zašlo a vystriedali ho hviezdy a mesiac. Ponaťahovala som sa a zišla do kuchyne, aby som sa poriadne najedla. Zamestnávali ma myšlienky minulej noci. Steve, jeho správanie, nechutné návrhy a potom James. Viem, nebolo odo mňa práve fér opiť sa v strede týždňa, ale ja som to ani v pláne nemala. Čo sa stalo, už sa neodstane. Musím pravdu povedať, naša hádka alebo výmena názorov, nazvite si to, ako chcete, ma vôbec nemrzela. Keď som sa presťahovala do Londýna preč od rodičov, čakala som iný život. Viem, Jess je starostlivá, ale ja som konečne chcela trochu voľnosti. Určite som jej mala viac ako pri našich, ale nebolo to dostatočne. Keď som sa presťahovala spolu s Jamesom do Oxfordu, myslela som si, že konečne budem žiť život, aký som vždy chcela. Že to bude dokonalé. Ale tak nejako to nezodpovedá mojim predstavám. Cítim sa ako v klietke. Tak veľmi som sa rýpala vo vlastnej minulosti, že som si ani nevšimla Jamesa, ktorý sedel v kresle a ťažil ma jeho pohľadom. Nadskočila som a zhíkla. Nevedela som, čo bude nasledovať. Ďalšia hádka alebo len ťaživé ticho?

Stála som tam ako socha a nebola schopná jediného slova. Včerajšok som si pamätala, ale nie moc do detailov. Ale stále som si stála za svojim názorom.

„Kate," začal James a vstal z kresla.

Automaticky som cúvla a nabrala do pľúc kyslík. Keď videl moju reakciu, viac sa ku mne nepribližoval.

„Mrzí ma to. Nemal som na teba tak vybehnúť, ale musíš pochopiť aj ty mňa. Nevidel som ťa celý deň, čakal som, že sa vrátiš večer. Ale keď si nechodila, nedvíhala mobil a prišla v noci v dosť zlom stave, čo som mal robiť? Ten všetok stres som si vybil na tebe. Takže sa ti ospravedlňujem, ale zároveň ťa prosím, už to nerob."

On mi volal? Upsík.

„Viem, prepáč, ale jednoducho som potrebovala vypadnúť. Nie od teba, ale od seba. Potrebovala som kamarátku a aspoň deň bez starostí, bez spomienok. A možno sa to zopakuje. Nemôžem ti sľúbiť, že budem ako poslušný pes zavretá doma ako v klietke. Ja takéto veci neznášam. Prepáč, ale musíš to rešpektovať a ja sa pokúsim polepšiť," pousmiala som sa, aj keď som v sebe stále cítila ten chlad.

„Dobre teda," pristúpil ku mne James a objal ma.

Cítila som sa na chvíľku v bezpečí, zase som kládla tehlu na tehlu, aby som si vybudovala mohutnú stenu v mojom srdci. A Max musel zostať za ňou.

Na uzmierenie sme si objednali večeru, lebo sme nemali chuť niekam ísť. Zapli sme si telku, zapálili sviečky a užívali si prítomnosť jeden druhého. Smiali sme sa, rozprávali a keď sme sa najedli, ležali sme pri sebe a pozerali, ako sa ten film skončí. James ma objímal zozadu a dal mi pusu do vlasov. Jemne mi masíroval krk a ja som bola v siedmom nebi. Bol to večer ako z rozprávky. Akurát neviem, či aj v rozprávkach existuje donáška. Ale nevadí.

„Vieš o tom, že sa zajtra neučíme?" pousmial sa na mňa môj drahý a videla som iskričky v jeho očiach.

„To fakt, prečo?" potešila som sa ako malé decko a čakala na dôvod.

„Lebo ideme..." začal James, ale prerušil ho zvonček pri dverách.

„Otvorím."

Ja som tam teda zostala sedieť a načúvala, kto čo chce. Dvere boli ale na opačnej strane a tak som nič nepočula, len nejaké dva mužské hlasy, čomu som nevenovala pozornosť. O dve minúty na to sa zjavil ako blesk z čistého neba James, tvár mal akúsi pochmúrnu, mala som pocit, že mi chce niečo povedať, niečo dôležité, ale nakoniec z neho vyšlo , že sa stratil nejaký pes menšieho vzrastu, či som ho nevidela.

„Nie, akej bol farby? Ak ho uvidím, určite sa ozvem. Vypýtaj si číslo majiteľa."

„Biely. Mhm, dobre," odvrkol a zase zmizol.

Chudáčik pes. Počula som nejaké nahnevané hlasy, potomsa dvere zabuchli a auto odfrčalo preč.

Zdravíčko, prepáčte, že nová časť je až dneska, ale počas týždňa sa mi naozaj nedalo :( Aj napriek tomu, že je časť kratšia, stalo sa v nej dosť veľa. Ako ste aj viacerí hádali, k samotnému stretnutiu nedošlo. Chcem písať viac realisticky, viete, že takéto veci v živote trvajú dlhšie. Pokúšam sa viac opísať samotné pocity našich hlavných hrdinov a nie iba činy a situácie.

Ešte pre vysvetlenie: James vošiel dnu, ale nepovedal jej, že ju tam čaká Max a vymyslel si to s tým psom. Takže ich oboch v podstate oklamal, snaží sa ale ochrániť Kate, Max je zdrvený, že Kate ho nechce vidieť.

Určite mi napíšte, či sa vám príbeh zatiaľ páči, viem, že všetci chcete, aby sa stretli a sľubujem, že aj to príde :)) hodnoťte teraz ostatné veci :))

Ďalšia časť bude asi v utorok, dovtedy sa majte pekne :))